„Už ma to fakt nebaví!“ Pokúsil sa odhrnúť záves na skúšobnej kabíne a nazrieť dnu, no ona mu v tom prudkým trhnutím látky zabránila. „Počkaj! Nevidíš, že som práve vyzlečená!?“ „Ako to mám vidieť, keď stojím vonku? Koľko ešte?“ „Kokso! Ja neviem! Prečo sa furt pýtaš?“ „Lebo ma to nebaví!?“ „Si...
„Už nechcem,“ odtisla ho jemne od seba. „Nepáči sa ti to?“ „Páči. Ale raz stačilo. Môžem teraz ja teba, dobre?“ „Ako chceš…“ „Chcem…“ Vymenili si teda úlohy. Ona si kľakla na zem, on si rýchlo stiahol dole jediný kus oblečenia, ktorý mal na sebe – plážové šortky a postavil sa...
„Frešetííí – frešetííí,” nieslo sa z diaľky, odkiaľsi smerom z pláže. V dovolenkovom rezorte nič neznie tak, ako vám vtĺkala do hlavy vaša angličtinárka na strednej. No napriek tomu, že cudzie jazyky nikdy neboli jej priorita, tu sa cítila ako ryba vo vode. Čím jednoduchšie slová a frázy človek používal, tým lepšie sa dohovoril....
„O tomto sa fakt nesmie NIKTO dozvedieť!“„Hej, to v žiadnom prípade! Je to vôbec legálne?” Okamžite sa vrhol na mobil. „Aha, tak je to ok. Dokonca si ťa môžem vziať aj za ženu!” predniesol víťazoslávne po chvíľke googlenia.„Čo!? Za ženu? Nech ťa ani nenapadne!“„Jasne, že nie! No, počuj, hlavne to...
„Čo varíš?“ objala ho zozadu. „Ossobuco.“ „Mňam, to vyzerá dobre,“ pochválila ho, nazerajúc mu ponad plece do plytkej panvice so sklenenou pokrievkou, v ktorej sa dusili teľacie kosti. Nebola však dosť vysoká, aby sa jej podarilo ochutnať aspoň pohľadom. „A tu?“ zaujímala sa aj o panvicu na druhom horáku. „Opekané...
Stačili tri dni a už jej to tu liezlo na nervy. A poriadne. Bolo síce fajn, že mohla ísť k moru – ako študentka by si sama dovolenku dovoliť nemohla. No nejak nedomyslela následky. Nudila sa tu jak pes! A potom, spať na rozťahovacom gauči, s rodičmi na izbe!? Nielen,...
„Ešte chodíš s tým tvojím priateľom?“ začala okľukou. „Teda nie, že či chodíš ako chodíš, ale … či …,“ ošívala sa to povedať.„Či spolu spíme?“ Sedeli u nej doma. Spravila obom kávu, ale skôr by sa jej zišiel frťan. „Áno, to.“„Hej, občas si spolu vrzneme. A má aj meno, volá...
„Ahoj. Máš zajtra čas?“„Čo by si rada?“„Nestihla som ti ukázať ten výhľad… Prídeš sa ešte pozrieť?“„Myslíš TEN výhľad? Ako minule?“„Áno, ten. A počuj…“„Áno?“„To s tým prstom, prečo sme to nerobili nikdy predtým?“„Myslíš, kým sme boli spolu? Neviem. Páčilo sa ti to?“„Hm. Tak zajtra, dobre?“ Zasnene si vzdychla a zložila. Stretli...
„Houston, máme problém,“ oznámila mu s miernymi rozpakmi. „Počúvam, Zuzi,“ odvetil on nezaujato, obzerajúc si tvár v zrkadle. Práve sa chystal do pyžama, aj keď ešte nebolo neskoro, no po vydarenom rande s manželkou – teda s ňou, sa tak nejak očakávalo, že večer zakončia v posteli. „Naša au-pair,“ začala...
Pípla dvere kartou a vošla dnu. Izba už bola našťastie uprataná. Milovala izby na najvyšších poschodiach, s oknami od podlahy až po strop, a ich úchvatný výhľad na okolie, v ktorých len tak stála a pozerala do diaľky. No dnes mala iné plány. Zatiahla hrubé závesy tak, že dnu prenikal...
