Ossobuco
“Čo varíš?” objala ho zozadu.
“Ossobuco.”
“Mňam, to vyzerá dobre,” pochválila ho, nazerajúc mu ponad plece do plytkej panvice so sklenenou pokrievkou, v ktorej sa dusili teľacie kosti. Nebola však dosť vysoká, aby sa jej podarilo ochutnať aspoň pohľadom.
“A tu?” zaujímala sa aj o panvicu na druhom horáku.
“Opekané zemiaky s rozmarínom.”
“Môžem ochutnať?” načiahla sa za nimi, nečakajúc na odpoveď.
“Ideš ho!” klepol jej zo žartu vareškou po ruke.
“Áu!” namosúrene na neho vyšpúlila spodnú peru. “Kedy to už bude?”
“Vydrž, prosím ťa!”
“Nevydržím! Som hladná.”
“Naozaj?”
“Naozaj.”
“Popros!”
“Prosím!”
“Viac!”
“Prosím pekne.”
“Určite vieš aj lepšie,” nedal sa presvedčiť.
“Ako lepšie?” nechápala.
“Ako psík?”
“Čo prosím?” prekvapene na neho zaklipkala očami.
“Ako psík hovorím. Vieš, ako prosí psík?”
“No viem, asi, ale…”
“Tak popros ako psík a dám ti jeden zemiačik,” skočil jej do reči a aby pridal svojej požiadavke na vážnosti, hneď aj napichol jeden opečený zemiak na vidličku a zamával jej s ním pred nosom.
Pokrčila ruky v lakťoch, spojila ich k sebe, zvesila dlane smerom dole a pritiahla si ich ku brade.
“Takto? Prosím…”
“Ešte som nevidel psíka behať na zadných nohách, teda okrem cirkusu,” vysmieval sa jej.
“Nebudem ti tu behať po štyroch!” odvrkla mierne nasrato.
“Dobre, keď nechceš… Tak si počkaj na večeru,” pokrčil plecami, otočil sa k sporáku a tváril sa, že diskusia pre neho týmto definitívne skončila a zvyšok varenia sa ju hodlá ignorovať. Premiešal opekané zemiaky, nadvihol pokrievku nad duseným mäsom a keď oblizol z varechy štipku omáčky, spokojne si zahmkal.
Ešte chvíľu hrala naštvanú, no keď videla, že ho tým neodmäkčí, neochotne, ale predsa len, sa podvolila.
“Debil,” zamrmlala si potichu, no zviezla sa na kolená, kľakla si priamo k jeho nohám s rukami na zemi pred kolenami a tichučko zaškemrala, “Prosím…”
“Psíky nehovoria, maximálne tak štekajú,” podotkol a ani na ňu nepozrel.
“Haf,” povedala tak nevýrazne, že ju skoro nebolo čuť. Ešte stále dúfala, že ho to rýchlo prejde, dá jej ten zemiačik a nebude sa musieť pred ním viac ponižovať.
Z jeho strany však žiadna reakcia. Otvoril šuflík s korením a niečo v ňom hrabal.
“Haf, haf,” povedala trochu hlasnejšie.
Vybral tú správnu dózičku a nasypal z nej priamo do ossobuca.
Ok. Pochopila.
“HAF, HAF, HAF,” tentokrát už naozaj zaštekala – poriadne a nahlas.
“Ale koho to tu máme, aká pekná sučka,” nahol sa k nej a poškrabkal ju za ušami ako sa zvykne škrabkať skutočný pes. “Čo by si rada?”
“Haf, haf!”
Neprestával a ďalej ju škrabkal vzadu na zátylku, jemne jej masíroval ušká, hladkal ju vo vlasoch. Nechápala prečo, ale zrazu jej z toho bolo veľmi príjemne; celým telom jej behali elektrické výboje, a ježili sa jej jemné chĺpky vzadu na krku.
“Ui – ui – ui,” tichučko kňučala a pritom na neho rozkošne špúlila spodnú peru a hádzala naozajstný psí pohľad.
“Chcela by si zemiačik?” opäť jej s ním zamával pred nosom.
“Haf, haf, HAF!”
“Pekný psíček,” pohladil ju znovu po hlave.
Keď jej potom konečne strčil ten vytúžený kúsoček do úst, vrhla sa na neho ako na najväčšiu maškrtu sveta.
“Mali by sme ti vymyslieť meno. Napríklad Xena?”
“Ja nechcem byť Xena!” protestovala s plnými ústami.
“A ako chceš, aby sme ťa volali?”
“Fifinka?”
“Dobre teda, tak budeš Fifinka,” uzavrel debatu a viac si ju nevšímal.
“Haf, haf, haf,” ozvalo sa zas, ani nie o minútku, pri jeho nohách.
“Ešte si tu?” hral prekvapeného. “A vari ešte chceš?”
“Haf, haf” odvetila mu skoro so smiechom a pritom narážala nosom do jeho stehna.
“Tak to si ho budeš musieť zaslúžiť,” odvetil jej karhavo. “Vyskúšame, ako vieš poslúchať. Fifinka, ľahni!”
Poslušne sa schúlila k zemi a on ju za to odmenil ďalším zemiačikom.
“Výborne, Fifinka, sadni!”
Opäť si kľakla na zadok, s rukami pred sebou a opäť dostala ďalší zemiačik.
“Daj pac!”
Zdvihla pravú “labku” a vyložila mu ju na koleno. Ďalšia odmena.
Táto hra ho začala vskutku baviť – páčilo sa mu, ako ho razom poslúchala na slovo. “Ľahni a čakaj!” prikázal jej.
Zvedavo sa za ním obzrela.
“Čakaj!” zopakoval ešte raz príkaz od dverí. Kým ona disciplinovane ležala na dlážke, odbehol do spálne. Keď sa o chvíľu vrátil, niesol v rukách pár vecí.
“Fifinka, sadni!”
Ako prvé jej založil obojok, ku ktorému pripol kožený remienok ako vodítko. Potom jej na hlavu nasadil čelenku s umelými uškami.
“Postoj!” prikázal jej, no ona len nechápavo hľadela.
“Postoj!” zopakoval príkaz a na dôvažok ju švihol druhým koncom remienka po chrbte.
“Au,” sikla.
“Postoj znamená, že sa máš dať na všetky štyri,” vysvetlil a vzápätí opäť rázne zopakoval, “Postoj!”
Tentokrát už povel splnila.
Postavil sa za ňu a stiahol jej legíny až dole ku kolenám. Zvedavo otáčala hlavou smerom dozadu, vďaka čomu rajcovne špúlila zadočkom, keď chcela vidieť, čo presne má za lubom.
“Zostaň!” znovu ju švihol remienkom.
“Au!” zjakla, pretože na holej ritke to oveľa viac štípalo.
“Toto Fifinka potrebovať nebude,” vyvliekol jej z legín opatrne najprv jednu zadnú labku a potom aj druhú. “A ani toto,” spravil to isté i s nohavičkami. “Ale čo naopak musí mať správna fenka? No predsa chvostík!”
“Ui, ui,” zaskučala ona v obavách, keďže už pochopila, čo ju čaká.
“Neboj, Fifinka to zvládne,” hladkal ju po zadočku.
Postavil sa obkročmo nad ňu, otočený smerom k jej zadočku, zobral lubrikant, dôkladne jej s ním namazal ritnú dierku a potom aj análny kolík s líščím chvostom, ktorý si priniesol zo spálne. Keď jej ho začal zavádzať dnu, kňučala a uhýbala zadočkom do strán, no on jej ho znehybnil pevným stiskom medzi kolenami, priložil kolík ešte raz skraja dierky, chvíľu počkal, kým si na neho zvykla a keď trochu povolila stisk zvierača, zastrčil ho pomaly dnu.
Bola úplne dokonalá – obojok, ušká, análny kolík s chvostom… Všetko to pochádzalo zo sady na petplay a aj keď to bolo “líščie”, vôbec mu to neprekážalo. Naopak, presne to zapadlo do scenára, ktorý práve spontánne vymýšľal.
“K nohe!” prikázal jej a na dôvažok ju párkrát švihol remienkom po zadku, kým nebola pekne zarovnaná povedľa jeho stehna.
Potom sa s ňou prešiel po byte a ona musela štvornožkovať popri ňom. Chvost ju príjemne šteklil na zadnej strane stehien a análny kolík dráždil ritku. Bol síce trochu menší, no aj vďaka tomu až tak veľmi netlačil a mať ho v zadočku jej bolo vlastne príjemné. Tak akurát rozťahoval análnu dierku, cítila z neho jemný tlak pri každom pohybe a to mravčenie, ktoré jej spôsoboval, sa prenášalo až do celej kundičky.
“Fifinka, miesto!” prikázal, keď opäť zastali pri kuchynskej linke. Nechápala, čo tým myslí a tak jej to opäť musel vysvetliť – ako zvyčajne vodítkom po zadočku. Jej “miesto” počas večere bolo totiž pod stolom.
A zatiaľ čo on si pochutnával na jedle z taniera, ona sa musela uspokojiť s malými kúskami, ktoré jej občas podstrčil. Pokorne jedla priamo z jeho ruky a každý ďalší kúsok dostala, až keď mu dlaň vylízala dočista.
Keď dojedol, položil tanier zo zvyškom omáčky na zem priamo pred ňu. Neveriacky na neho pozrela. No on pristúpil nohou vodítko a ako potiahol za voľný koniec remienka, prinútil ju tým skloniť hlavu tesne nad tanier. A nepovolil, kým tanier nebol úplne vylízaný.
“Ui – ui,” opäť zakňučala.
“Ešte chceš?”
“Haf, haf!”
“Dobre, ale najprv mám pre teba inú maškrtu,” povedal potmehúdsky. “Sadni!”
Stiahol si dole tepláky, prestrčil dva prsty popod obojok a pritiahol si ju zaň k sebe. Penis mu ešte nestál, no nebol ani úplne ochabnutý. Jednou rukou si ho začal spracovávať, zatiaľ čo ju donútil zaboriť tvár priamo do svojho rozkroku. Podvolila sa a začala mu lízať miešok a vajíčka.
“Otvor ústa a vyplaz jazyka, ty suka!” prikázal jej po chvíli hrubo, keď mu už stál ako papek.
V momente ako to urobila, strčil jej penis do úst. Oboma rukami si ju pevne pridržal za obojok a pritiahol bližšie. Začala sa trochu dusiť, no on nepovolil – ba naopak, ešte hlbšie jej s ním prirážal do úst.
V krátkych prestávkach sa ledva stíhala nadýchnuť. Z úst jej tiekli sliny zmiešané s jeho tekutinami, ktoré nemala čas prehĺtať, a tak jej končili vo výstrihu a na tričku.
Po chvíli sa jej to už fakt prestalo páčiť, a tak sa zaprela prednými “labkami” do jeho stehien a odtláčala ho preč od seba.
“Poslúchaj!” zasyčal cez zuby a švihol ju silno po chrbte.
Ešte pár sekúnd ju trápil, no napokon ho predsa len vytiahol von. Kašľala a lapala po dychu.
“Keď nechceš do pusy, spravíme to tak, ako to robia ozajstné psíky!”
Znovu si ju pripol na vôdzku a odviedol do spálne.
“Fifinka, hop!” ukázal jej dlaňou na okraj postele.
Poslušne vyskočila hore a otočila sa k nemu zadočkom.
Postavil sa tesne za ňu, líščí chvost prehodil cez jej zadoček smerom dohora a ona už vedela, čo sa od nej očakáva. Znížila sa vpredu na lakte, aby ešte viac vystrčila k nemu ritku a trochu viac roztiahla nohy, aby mu umožnila pohodlný prístup. Bol to veru dobrý psík.
Hneď sa aj chopil príležitosti a zastrčil jej ho tam – tak prudko, až poskočila smerom vpred.
“Postoj!”
Poslúchla, napravila sa v pozícii a pritlačila sa riťkou späť k nemu. No on to už nehodlal nechať len na ňu. Tenký remienok, ktorý mala ešte stále pripnutý k obojku na krku, si pevne omotal okolo dlane a súčasne jej druhou rukou zatlačil na spodnú časť chrbta. Keď teraz potiahol za vôdzku, musela zakloniť hlavu smerom dozadu, čím ju zároveň prinútil nádherne sa prehnúť v páse.
“Takého krásneho psíka som ešte nešukal!” vytešoval sa.
A hneď aj začal ostro prirážať. Búšil do nej tak silno, až ju zakaždým odhodilo trochu vpred, no on si ju pevne pridŕžal na mieste, aby mu neutiekla. V ritke cítila kolík análny, v pičke zas ten jeho. A zadoček, ten jej intenzívne farbil dlaňou na červeno.
Netrvalo to dlho a prišiel ďalší príkaz: “Ľahni!”
Ako boli, ona napichnutá na jeho penise, on tesne za ňou, zviezla sa dole na brucho. Trochu sa vzoprel na rukách a pustil sa do nej prirážať odzadu.
“Nohy spolu!” okríkol ju. Tie svoje si dal z vonkajšej strany okolo jej.
Vedela o čo mu ide. Zovrela stehná tesne k sebe a ešte aj silno zatiahla vnútorné svaly. Vždy si pochvaľoval, akú ju má vtedy parádne úzku. A asi to aj bola pravda, pretože mu stačilo len niekoľko prudkých výpadov priamo do jej kundičky, aby vzápätí na to zaskučal, tentokrát aj on ako starý pes, a celý sa na ňu zvalil.
“Si v pohode? Ešte sa musíme postarať o tvoju Fifinku,” vytiahol sa z nej po chvíli von, ľahol si povedľa a pritúlil sa.
“Haf – haf, netreba,” smiala sa a ďalej pokračovala v začatej hre.
“Ako? Už si bola?
“Haf – haf, nie. Haf – haf, ale to nevadí. Teda, najprv sa poďme konečne najesť. A potom, uvidíme.”
“Veď sme už jedli.”
“Hovor za seba, dobre!?” osopila sa a neho.
“Zabudla si zahafkať,” doberal si ju on.
“HAF, HAF, HAF! Daj mi konečne jesť!” skríkla a obratne sa na neho vyšvihla, ešte stále ťahajúc za sebou huňatý chvost, trčiaci z jej zadočka.
“Na teba neplatí, že vyšukať, pomaznať a spať?” hladkal ju pritom po ritke a hral sa s jej chvostíkom.
“Nie, na mňa platí najprv napapať, pomaznať a až potom vyšukať. Haf!” opravila ho.
“Ako si želáte, milá Fifinka. Tak napapať a ešte raz vyšukať, hovoríte?”
“Haf! Haf! Možno. Haf! Uvidíme! HAF!” dodala so smiechom a on vedel, že s jeho návrhom práve súhlasila.
