Keď jej o štvrtej zazvonil telefón, mala na sebe vyťahané tričko a práve rozmýšľala, či strávi večer upratovaním alebo neurobí vôbec nič. „Čo robíš dnes večer?“ spýtal sa namiesto pozdravu. Usmiala sa. „Záleží na tom, čo ponúkaš.“ „Dostal som dva lístky na vernisáž. Kolega ochorel. Bola by škoda, keby prepadli.“...
Keď zastala pred dverami jeho bytu, všetky vopred pripravené vety jej zrazu pripadali cudzie. Musím ti niečo povedať… Chvíľu neisto pozerala na zvonček, kým sa odhodlala stlačiť tlačidlo. Otvoril takmer okamžite. „Ahoj.“ Usmieval sa. Ten úsmev poznala. Trochu mužný, trochu chlapčenský. Snažil sa tváriť seriózne, ale prezrádzali ho oči. Chtiac-nechtiac...
„Houston, máme problém,“ oznámila mu s miernymi rozpakmi. „Počúvam, Zuzi,“ odvetil on nezaujato, obzerajúc si tvár v zrkadle. Práve sa chystal do pyžama, aj keď ešte nebolo neskoro, no po vydarenom rande s manželkou – teda s ňou, sa tak nejak očakávalo, že večer zakončia v posteli. „Naša au-pair,“ začala...
Našiel malý kamienok a hodil ho do okna. Vykukla z neho blonďavá hlava. „Čo nevoláš na mobil?“ zašepkala prekvapene. „Neviem, mi nenapadlo,“ pokrčil ramenami. Zhasla. Mrštne sa vyšplhal po mreži, ktorá chránila okno internátnej izby na zvýšenom prízemí, aby sa vzápätí zachytil nastrčenej posteľnej plachty, ktorú mu vyhodila z okna,...
