Bez prípravy
Upozornenie: Nasledujúci text obsahuje sexuálne explicitné alebo kontroverzné prvky nevhodné pre citlivé povahy. Ak v tebe tento typ obsahu vyvoláva nepríjemné pocity či znepokojenie, odporúčame ti v čítaní nepokračovať.
-
Explicitný sexuálny obsahDetailné opisy sexuálneho aktu alebo situácií súvisiacich so sexom a sexualitou.
Keď jej o štvrtej zazvonil telefón, mala na sebe vyťahané tričko a práve rozmýšľala, či strávi večer upratovaním alebo neurobí vôbec nič.
„Čo robíš dnes večer?“ spýtal sa namiesto pozdravu.
Usmiala sa.
„Záleží na tom, čo ponúkaš.“
„Dostal som dva lístky na vernisáž. Kolega ochorel. Bola by škoda, keby prepadli.“
„Chceš, aby som išla s tebou?“
„Pôvodne som rozmýšľal nad susedou. No tá nemá čas. Ide cvičiť jogu.“
Zasmial sa.
Aj bez toho vedela, že len žartuje.
„A je aspoň pekná?“
„Kto? Suseda? Na svoj vek určite áno.“
„Hej?! No počkaj!“
Snažila sa znieť urazene, no z jej hlasu poznal, že to len hrá.
„Koľko má rokov?“
„Niečo cez osemdesiat.“
Zasmiala sa aj ona.
„O šiestej po teba prídem.“
Pozrela na hodinky.
„O šiestej? Veď to je už za dve hodiny!“
„Je to problém?“
„Vlastne nie.“
„Super. Tak o šiestej.“
Upratovanie bolo oficiálne zrušené.
Zložila a ešte chvíľu sedela s telefónom v ruke.
Čo si má na takú vernisáž vlastne obliecť?
Nebola to ich prvá káva, ani prvý pohár vína či prvá večera. Vlastne ani prvý nesmelý bozk. To všetko už mali za sebou.
Už dávnejšie medzi nimi zmizla otázka, či sa navzájom priťahujú. Zostávala skôr tá druhá. Kedy sa to konečne stane.
Dnes mala pocit, že pozná odpoveď.
V sprche strávila dlhší čas než zvyčajne. Umyla si vlasy, oholila nohy a potom sa ešte raz vrátila k miestam, pri ktorých si povedala, že keď už, tak poriadne.
Potom nasledovalo telové mlieko, vlasy, líčenie, parfum.
Pozrela do zrkadla. Bola so sebou nadmieru spokojná.
Tesne pred šiestou jej ostávala posledná časť prípravy. Na posteli ju už čakali rozložené šaty, ktoré si nakoniec zvolila.
Čierne, jednoduché, končiace kúsok nad kolenami. Neboli prvoplánovo sexy, ale boli elegantné. A čo je hlavné, presne vedela, čo robia s jej postavou.
Otvorila zásuvku.
A zostala pred ňou stáť.
To nie!
Prehrabala ju ešte raz, akoby sa vhodná bielizeň mohla pri druhom pokuse zázračne objaviť.
Neobjavila.
Čierna čipkovaná súprava čakala na svoje znovuzrodenie v práčke. Druhá, ktorá by sa hodila pod šaty, tiež. Našla jedny elegantné červené nohavičky, ale pod čiernymi šatami kričali viac, než sa jej páčilo. A biele, tie neprichádzali do úvahy vôbec.
Pozrela na hodinky.
Nemala už čas nič riešiť. Za pár minút mala čakať pred domom.
Zo zadnej časti zásuvky vytiahla obyčajné nohavičky. Bavlnené. Pohodlné. Bez čipky. Bez ozdôb. Bez akejkoľvek ambície niekoho zvádzať. Kúpila ich kedysi v balení po troch a stáli dokopy asi päť eur. Mali len jedinú výhodu – boli celé čierne.
Pozrela na ne.
Potom na hodiny.
No dobre!
Obliekla si ich.
Nebola to tragédia. Boli to nohavičky. Navyše čierne, akurát vhodné pod jej čierne šaty. Žiadne mačiatko z nich neumrie.
A možno ich dnes ani neuvidí. Zbytočne si niečo namýšľala. Je to predsa vernisáž, nie striptíz.
Tá myšlienka ju pobavila natoľko, že problém pustila z hlavy.
Galéria bola plnšia, než čakala.
Pri vstupe dostali pohár prosecca a katalóg, ktorý ani jeden z nich neotvoril. Prvých dvadsať minút sa ešte poctivo snažili venovať obrazom. Potom sa pristihla, že viac než plátna sleduje jeho.
Stál vedľa nej pred veľkým abstraktným obrazom.
„Čo v tom vidíš?“ spýtal sa.
Naklonila hlavu.
„Že autor mal doma veľa modrej.“
Pozrel na ňu.
„Ty si kultúrny diletant.“
„Ty tam vidíš niečo iné?“
Chvíľu obraz skúmal.
„Nie.“
Rozosmiala sa.
Keď sa okolo nich pretláčala skupinka ľudí, položil jej dlaň na pás a pritiahol si ju trochu bližšie, aby im uvoľnili miesto.
Nebolo na tom nič nezvyčajné.
Lenže ruku hneď nestiahol.
Zostala na jej páse aj potom, keď ľudia prešli.
Ani ona sa neodtiahla.
O niekoľko obrazov ďalej už stáli tesnejšie pri sebe. Keď jej niečo hovoril, nakláňal sa k jej uchu, pretože v miestnosti bolo hlučno. Cítila jeho dych na krku. Jeho dlaň sa občas objavila na jej chrbte, potom znova na páse.
Na raute dostali ďalší pohár vína.
Rozprávali sa s dvojicou, ktorú poznal z práce. Ona im práve niečo vysvetľovala, keď pocítila jeho ruku na krížoch.
No o pár sekúnd skĺzla aj nižšie a na okamih spočinula na jej zadku.
Neprestala hovoriť, len sa k nemu nebadane pritlačila.
Jeho prsty sa pohli po látke šiat.
A vtedy si spomenula na nohavičky.
Určite cítil ich lem.
Škoda tej čipky, pomyslela si. Bola by sa mu páčila.
Potom sa naňho pozrela a myšlienka bola preč.
Pretože spôsob, akým sa na ňu díval, naznačoval, že momentálne nemá problém vôbec s ničím.
S pribúdajúcim časom ľudí ubúdalo. Čašníci pozbierali prázdne poháre, hlavné svetlá v galérii sa stlmili a niekde pri vchode začal hrať DJ. Hudba bola spočiatku len kulisou, no postupne sa pri bare vytvorilo niečo ako malý improvizovaný parket.
„Zatancujeme si?“ spýtal sa.
„V galérii?“
„Prečo nie?“
Položila pohár na stôl a nechala sa odviesť medzi ostatných tanečníkov.
Najskôr tancovali oproti sebe. Potom sa mu otočila chrbtom, vrtela pred ním zadkom, vyhrnula si vlasy dohora.
Pristúpil k nej odzadu a chytil ju za pás, až sa panvou dotýkal jej zadočka.
Bol to stále len tanec, nikomu to na parkete neprišlo divné.
No ona už vedela, že sa dnes večer stane presne to, čo sa má stať.
Začal hrať slaďák.
Otočila sa k nemu tvárou.
Znovu ju chytil za pás a pritiahol si ju bližšie.
Položila mu ruky okolo krku.
Už sa nerozprávali. Nebolo treba. Pohybovala sa s ním do rytmu a cítila jeho dlane na svojom chrbte, bokoch, občas o niečo nižšie.
Vôbec jej to neprekážalo.
Práve naopak.
Keď jej prstami prešiel po zadku, pozrela mu do očí a ešte viac sa k nemu pritlačila.
Celý večer sa jej zrazu zdal ako jedna dlhá predohra.
Pohľady. Víno. Jeho ruka na jej páse pri obrazoch. Dlaň na jej zadku počas rozhovoru. A teraz jeho telo tesne pri jej.
Vytratili sa z parketu. Ani nevedela, ktorý z nich začal cúvať ďalej od ľudí ako prvý.
Prešli do vedľajšej miestnosti a zastavili sa až pri veľkom obraze. Pri tom, o ktorom pred pár hodinami skonštatovali, že jeho autor mal doma jednoducho veľa modrej.
Boli tam sami. Stáli pred obrazom a držali sa za ruky.
„Stále tam nič nevidíš?“ spýtal sa.
„Vidím. Trochu.“
„Áno? A čo?“
„Modrú farbu. Veľa modrej farby.“
Naoko si povzdychol.
„Celý večer za nami a nikam sme sa neposunuli.“
„Ale posunuli.“ Otočila sa tvárou k nemu. „Len nie v umení.“
Chytila ho za golier, postavila sa na špičky, pritiahla sa úplne k nemu a vášnivo ho pobozkala.
Tentoraz to nebol krátky bozk ukradnutý medzi ľuďmi. Jeho ruky jej skĺzli po bokoch až na zadok a zostali tam. Bozkávali sa dlho, bez náhlenia, akoby sa celý večer postupne dopracovávali práve k tomuto miestu.
Keď sa od seba konečne odtiahli, chvíľu zostali čelami opretí o seba.
Z hlavnej miestnosti k nim stále doliehala hudba.
„Mali by sme ísť,“ povedal.
„Asi áno.“
Ani jeden sa však nepohol.
Pobozkala ho ešte raz.
Až potom sa nechala odviesť k šatni.
Keď vyšli von, vzduch bol po prekúrenej galérii príjemne studený.
„Ešte sa ti nechce domov?“ spýtal sa.
Pozrela naňho.
Presne túto otázku čakala.
„A máš doma niečo modré?“
„Čo tak Modrý Portugal?“
„Myslím, že môže byť,“ zasmiala sa.
Na galériu si už takmer nespomenuli. Kabát aj kabelka zostali v predsieni a pohár červeného vína, ktorý jej ponúkol, nedopitý na kuchynskej linke.
Bozkávali sa.
Tentoraz bez ľudí okolo nich a bez potreby predstierať, že sa vlastne nič nedeje.
Jeho ruky sa jej presúvali po chrbte a bokoch. Pritiahla si ho bližšie. Celý večer ju dráždili drobné dotyky, ktoré vždy skončili o sekundu skôr, než by chcela. Teraz už nemuseli.
Pobozkal ju na krku.
Zavrela oči.
Presne toto chcela.
Keď jej dlaňou prešiel po stehne a zachytil spodný okraj šiat, zrazu ich otvorila.
Nohavičky! Dočerta!
Celé popoludnie venovala tomu, aby dnes vyzerala presne tak, ako si vysnívala. Vlasy. Pokožka. Šaty. Parfum. Depilácia. Dokonca aj tam dole!
Všetko malo byť dokonalé.
A veď aj bolo!
No pod tým všetkým strašili nohavičky z trojbalenia za päť eur.
Bolo to absurdné. Vedela to.
Jemu by to možno bolo jedno.
Pravdepodobne by mu to bolo úplne jedno.
Lenže ona nechcela, aby mu to bolo jedno!
Celý večer sa tešila na tú chvíľu, kedy ju prvýkrát uvidí vyzlečenú. Chcela sa pred ním cítiť krásna a sexy. Nie premýšľať nad tým, že ráno zabudla zapnúť práčku.
Jeho ruka sa znova posunula vyššie.
Chytila ho za zápästie.
„Počkaj.“
Zastavil sa.
„Deje sa niečo?“
„Nič. Len musím do kúpeľne.“
Chvíľu na ňu nechápavo pozeral.
„Teraz?“
„Áno, teraz. Ženské veci.“
Pobozkala ho.
„Hneď som späť.“
V kúpeľni za sebou zatvorila dvere a oprela sa o ne.
Toto bolo hlúpe. Naozaj hlúpe!
Pozrela na seba do zrkadla.
Potom si vyhrnula šaty a stiahla nohavičky.
Problém vyriešený.
Až kým nezostala stáť uprostred cudzej kúpeľne s nohavičkami v ruke.
No super!
Kabelka? Tá bola v predsieni.
Pozrela na malý odpadkový kôš. Nie. Taká zúfalá zase nie je.
Skrinka pod umývadlom? Ešte horšie.
Potom si všimla kôš na bielizeň. Otvorila ho.
Navrchu ležalo tričko, uterák a niekoľko ďalších vecí.
Vhodila nohavičky dnu a zavrela veko.
Chvíľu naň pozerala.
Príliš nápadné. Čo keď pôjde odhodiť ponožky a nájde ich tam?
Znovu ho otvorila, odhrnula zopár kusov bielizne a potom zastrčila nohavičky oveľa hlbšie. Zahrabala ich až niekam na dno koša.
Tak. Ráno ich vyberie.
Upravila si šaty, skontrolovala sa v zrkadle a vrátila sa k nemu.
Čakal ju pri kuchynskej linke. Podal jej nedopitý pohár vína.
„Všetko v poriadku?“
„Samozrejme.“
Jemne si namočila pery a odložila pohár na linku.
Potom sa k nemu pritisla a znovu ho pobozkala.
Tentoraz už nič neriešila.
„Prepáč, už som pripravená.“
Rukou jej prešiel po chrbte až na zadok.
Pohladkal ju po ňom a potom skĺzol až na stehno.
Vošiel jej pod šaty.
Vyhrnul ich nahor.
A prekvapene zastal.
„Ty nemáš nohavičky.“
„Nie.“
Jeho výraz sa zmenil na pobavený.
„Mala si ich.“
Zamrzla iba na zlomok sekundy.
„Nemala.“
„Mala.“
„Prosím ťa, hádam viem, v čom som sem prišla.“
„V galérii som…“
„Čo si v galérii?“
Zarazil sa.
„Nič.“
„Tak vidíš.“
Pobozkala ho skôr, než mohol pokračovať.
O pár minút už ani jeden z nich nemal dôvod riešiť, čo mala alebo nemala na sebe v galérii.
Posadil ju na kuchynskú linku.
Prekvapene zhíkla a potom sa zasmiala, no vzápätí ho chytila za košeľu a pritiahla k sebe, medzi svoje rozkročené kolená. Dlaňami jej prešiel po stehnách a pomaly jej vyhrnul šaty vyššie.
Vyššie, až úplne hore nad pás.
Tentoraz ho nezastavila.
Kľakol si pred ňu.
Na okamih znervóznela.
„Čo robíš?“
Namiesto odpovede ju pobozkal na vnútornú stranu stehna.
Oprela sa dlaňami o linku.
Vzrušenie, ktoré sa v nej zbieralo od prvých dotykov v galérii, sa zrazu nedalo ignorovať. Zaklonila hlavu a zavrela oči. Jeho bozky postupovali po vnútornej strane stehna stále vyššie.
Keď sa jej napokon dotkol ústami medzi nohami a jazykom prešiel pomedzi vonkajšie pysky jej pičky, prudko sa nadýchla a prsty zovrela o hranu kuchynskej linky. Špičkou jazyka jej jemne prechádzal okolo klitorisu, až sa jej z toho zahmlievalo pred očami.
No v ďalšej sekunde sa zháčila.
„Počkaj. Ja…“
Zdvihol k nej oči.
„Áno?“
„Mala som sa predtým osprchovať.“
„Páči sa ti to?“
Chvíľu naňho pozerala.
Bola v kúpeľni presne pred piatimi minútami a namiesto sprchy zahrabávala nohavičky do koša?
„Áno,“ pripustila pravdivo.
„Tak to pusti z hlavy. Milujem tvoju vôňu.“
Tentoraz už nič nekontrolovala.
Oprela sa vzad a nechala ho, aby pokračoval.
Až kým všetko, čo sa v nej počas večera pomaly hromadilo, konečne nepovolilo.
Jej prvý orgazmus s ním prišiel ešte tam, na kuchynskej linke.
Nikdy by si nepomyslela, že bude vyzerať práve takto.
Úplne inak, než si to celé popoludnie predstavovala.
Bez prípravy.
Na kuchynskej linke.
Bez nohavičiek, so šatami vyhrnutými k pásu.
Spotená a lepkavá z celého večera.
A k tomu všetkému jazykom.
A predsa jej v tej chvíli nechýbalo vôbec nič.
Keď sa jej dych trochu upokojil, sklonila sa k nemu.
„Poď sem.“
Pritiahla si ho za košeľu a znovu ho pobozkala.
Zacítila na jazyku slanú chuť svojho tela.
Orgazmus ju však vôbec neupokojil tak, ako čakala. Teraz ho chcela ešte viac.
Presunuli sa do spálne.
Tam už nebolo čo plánovať ani pred čím cúvať. Vyzliekli sa a prvýkrát sa spolu milovali. Bez dokonalého scenára, ktorý si celé popoludnie predstavovala. A napriek tomu presne tak, ako to chcela.
Ráno sa zobudila prvá. Nahá, v jeho posteli.
Chvíľu jej trvalo, kým si uvedomila, kde je.
Potom sa usmiala.
Ležal vedľa nej na bruchu, tvárou otočený na druhú stranu. Potichu vstala, pozbierala šaty a podprsenku. Až cestou do kúpeľne si spomenula.
Nohavičky!
Zavrela za sebou dvere, chvatne otvorila kôš na bielizeň a strčila doň ruky.
Tričko.
Uterák.
Ponožky.
Ďalšie tričko.
Prehrabala sa hlbšie.
Nič.
Kam ich, dopekla, dala?
Začala vyhadzovať oblečenie von z koša na zem.
Tepláky. Pyžamo. Rifle. Trenírky. Zase tričko.
Vyhádzala na zem skoro celý kôš.
Nič.
Včera večer jej pripadalo ako geniálny nápad zahrabať ich čo najhlbšie.
Teraz už menej.
Kde, do riti, sa tie sprosté nohavičky mohli podieť?
Z chodby sa ozval pohyb.
Stuhla.
„Si v poriadku?“ zavolal.
„Áno! Len sa obliekam.“
V strese začala hádzať veci späť.
„Robím kávu. Dáš si?“
„Dobre!“
Pozrela ešte raz do koša.
Nie.
Nebude riskovať, že ju nájde zaborenú po lakte v jeho špinavej bielizni.
Zaklapla veko.
Oblečie sa bez nich.
Včera mu celý večer tvrdila, že žiadne nemá.
Aspoň bude konzistentná.
Zapla si podprsenku a narýchlo natiahla šaty. Niežeby sa v tých pokrčených a prepotených šatách cítila trikrát príjemne, ale bolo to jediné oblečenie, ktoré tu mala.
Vystrčila hlavu z kúpeľne.
„Ehm, odvezieš ma, prosím, ešte domov? Potrebujem sa pred prácou osprchovať a prezliecť.“
O niekoľko dní sedeli opäť u neho doma, vedľa seba na gauči, keď sa zrazu zatváril trochu zvláštne.
„Počuj, chcem ti niečo ukázať.“
„Áno?“
„Ale nenahneváš sa, dobre?“
Zdvihla obočie.
„Kým neviem, o čo…“
Váhala, no zvedavosť bola samozrejme silnejšia.
„O čo ide?“
Položil pred ňu malú krabičku.
„Toto som našiel v koši na bielizeň. Nie sú náhodou tvoje?“
Otvorila ju.
Vo vnútri ležali luxusné čierne čipkované nohavičky.
„Tie sú krásne,“ vyšlo z nej spontánne.
Potom sa zarazila.
Zdvihla oči ku nemu.
Pozrela znova do krabičky.
„Nie. Tie nie sú moje.“
Vrátila mu ju s vážnou tvárou.
Naozaj nechápala, čo sa deje.
„Nie?“
„Nie.“
„Aha.“
Siahol vedľa seba.
„A tieto?“
Skoro na ne už zabudla. No keď ich uvidela, okamžite ich spoznala.
Obyčajné čierne nohavičky z trojbalenia.
Jej.
A navyše vypraté.
Pozrela naňho s kľudom Angličana.
„Nie. Ani tie nie sú moje.“
Tentoraz sa zarazil on.
Len si ho chvíľu premeriavala a potom podozrievavo prižmúrila oči.
„Mňa by skôr zaujímalo, komu tie všetky nohavičky patria. A ako sa dostali do tvojho koša na bielizeň?!“
Otvoril ústa.
Znova ich zavrel.
A potom sa rozosmial.
„Počkaj. Minule si tvrdila, že si žiadne nohavičky nemala.“
„No vidíš.“
„Čo vidím?“
„Že neklamem. Nemôžu byť moje.“
Neveriacky pokrútil hlavou.
Ona pokojne vzala krabičku s čipkovanými nohavičkami a vložila si ju do kabelky.
„Ale ďakujem,“ usmiala sa na neho a trochu sa pritom zapýrila.
Potom vzala aj tie druhé a rovnako si ich strčila do kabelky.
„Akože haló,“ zastavil ju. „Keď nie sú tvoje, prečo si ich berieš?“
Zapla kabelku.
„Aby som ti tu po tých neporiadnych ženských upratala?“
