Bez vášne
Keď zastala pred dverami jeho bytu, všetky vopred pripravené vety jej zrazu pripadali cudzie.
Musím ti niečo povedať…
Chvíľu neisto pozerala na zvonček, kým sa odhodlala stlačiť tlačidlo. Otvoril takmer okamžite.
„Ahoj.“
Usmieval sa. Ten úsmev poznala. Trochu mužný, trochu chlapčenský. Snažil sa tváriť seriózne, ale prezrádzali ho oči. Chtiac-nechtiac sa musela usmiať tiež.
Vošla dnu.
On ju hneď objal.
Už vtedy si niečo všimla. Nebolo to len letmé objatie na privítanie ako obvykle. Držal ju možno o sekundu dlhšie, než mali zvykom.
„Musím ti niečo povedať,“ povedal náhle – ešte skôr, než si stihla vyzuť tenisky.
Zamrzla.
Tak aj ty?
Pomaly sa narovnala.
„Aj ja,“ usmiala sa slabo. „Ale tak, začni ty.“
Na chvíľu sa odmlčal. Pozeral do zeme. Potom zdvihol hlavu.
„Vieš… premýšľal som nad tým už dlhšie.“
Mlčala.
„Nechcel som nič uponáhľať.“
Stále mlčala.
„Ale už to nechcem viac skrývať.“
Nadýchol sa.
„Milujem ťa.“
Na okamih sa zastavil čas.
Pozerala mu do očí, akoby čakala, či to ešte nevezme späť.
Nevzal.
V hlave sa jej rozpadli všetky myšlienky, ktoré si cestou pripravila.
Aj ja ťa milujem, vynorilo sa jej vtedy v mysli, no zostalo visieť nevypovedané na perách.
Namiesto toho pristúpila bližšie a zmätene zašepkala:
„Naozaj?“
Prikývol.
„Bál som sa, že to pokazím. Že je priskoro. Už to však nechcem pred tebou tajiť.“
Pozerala naňho. Cítila, ako jej zviera hrdlo. Mal nesmelý, možno aj trochu nervózny pohľad, no zároveň mu z očí sršalo malé víťazstvo. Z toho, že to nakoniec dokázal povedať ako prvý.
Nedokázala mu viac odolať. Pristúpila k nemu, chytila ho za tričko a pobozkala.
Najprv opatrne, jemne.
Potom silnejšie, dlhšie.
A keď ju objal aj on, prestala načisto premýšľať. Pritlačila sa perami na tie jeho a už sa z nich nevedela odtrhnúť.
Objednali si pizzu, počúvali hudbu, smiali sa, rozprávali o hlúpostiach.
Nahol sa k nej, aby ju znovu pobozkal. Neuhla.
„Čo si mi chcela povedať ty?“ spýtal sa znenazdajky.
Pokrútila hlavou.
„Dnes nie. Inokedy.“
„Naozaj?“
Znovu ho pobozkala.
„Naozaj.“
Tentoraz sa bozk neskončil po niekoľkých sekundách. Pritiahla sa k nemu bližšie a rukou mu vošla pod tričko.
Postupne sa vytratil smiech aj slová.
Zostali len oni dvaja.
Vzal ju za ruku a odviedol do spálne. Neprotestovala. Ani na okamih.
Ani jeden z nich presne nevedel, čo od ich prvého razu vlastne čakať. Ako začať. O dokonalosť im však nešlo.
Vyzliekol jej tričko aj džínsy. Jej spodná bielizeň nebola ničím výnimočná – žiadne čipky, žiadne priesvitné časti. Na sebe mala len obyčajné bavlnené nohavičky a jednoduchú podprsenku.
Práve tá jej nepripravenosť ho však vzrušovala viac než akákoľvek erotická bielizeň, ktorú by si vybrala zámerne. Ani jeden z nich totiž ráno ešte ani len netušil, aký veľký krok večer spravia – od prvého „milujem ťa“ až do spoločnej postele.
Nešli na to príliš rýchlo? zahnal tú myšlienku preč.
Aj ona jemu pomohla zo šiat – chvatne mu vyzliekla tričko, rozopla nohavice, až napokon skončil len v boxerkách.
Uložil ju na posteľ. Začali sa objímať a bozkávať, hľadajúc cestu k tomu druhému. Tlačil sa stoporeným penisom na jej stehno, no ona akosi nenašla odvahu, aby ho zobrala do ruky.
Obaja boli smiešne nesmelí. Každý dotyk bol opatrný. No každý bozk aj o trochu dlhší než ten predchádzajúci.
„Chceš to?“ spýtal sa po chvíľke, možno aj trochu prekvapený, ako ľahko to šlo.
„Áno. Asi,“ odvetila neisto.
„Určite?“
Váhavo prikývla.
Trochu nemotorne jej rozopol podprsenku. Potom sa k nej znovu nahol, aby ju pobozkal. Chytila ho za zápästia a sama mu položila dlane na svoje prsia.
Dotýkal sa jej opatrne, akoby sa bál, že urobí niečo nesprávne. Jemne jej stláčal prsníky, sám poriadne nevediac, čo sa od neho očakáva.
Chcela mu ukázať, čo sa jej páči. Chcela len, aby sa jeho nesmelosť konečne zlomila. Ľahla si na chrbát, nadvihla zadok a stiahla si dole nohavičky.
Prvýkrát ju videl úplne nahú. Bola tak… skutočná. Ležala pred ním s odhalenými prsníkmi, odhaleným bruškom a teraz aj s odhaleným ohanbím, doteraz skrytým pred jeho pohľadmi. S telom, ktorého sa konečne mohol dotýkať.
Prečo tam dole nie je upravená? na okamih ho to vyviedlo z miery.
Medzi nohami mala hustú spleť čiernych chĺpkov. Páčila by sa mu však iná – dokonale hladká alebo s nakrátko zostrihaným trojuholníčkom či čiarkou. Presne tak, ako si ju predstavoval vo svojich snoch.
Veď ale nečakala, že sa to stane práve dnes, uvedomil si.
Rozkročila pred ním nohy. Vonkajšie pysky sa jej rozostúpili a medzi stehnami sa mu z ochlpenia ukázala jej ružová pička. Neisto na ňu pozrel, akoby čakal, čo má robiť ďalej.
Siahla si medzi nohy, prstami sa roztvorila ešte viac a odhalila sa mu tak úplne celá.
„Tak poď,“ zašepkala. „Ak teda chceš,“ dodala.
Bola pripravená. Aspoň tak si to jej gesto vysvetlil.
Bleskovo si stiahol boxerky, kľakol si medzi jej nohy, spustil sa nad ňu na lakte, nastavil sa priamo k nej a v okamihu do nej vnikol. Bez prípravy aj bez ochrany.
Možno sa aj trochu nadýchla cez zaťaté zuby. Nie však od bolesti. Skôr od prekvapenia, že sa tak ponáhľal. Že nepočkal, kým mu dá signál, že ho tam sama chce.
Chcela si ho predtým obzrieť, vziať do dlane. Zistiť, ako reaguje na jej dotyk. Všetko sa však odohralo až príliš rýchlo. Zahliadla ho len na okamih – tvrdého, primerane veľkého, mierne zakriveného nahor, s odhalenou hlavičkou. Nič viac.
Ľahol si celou váhou na ňu a znovu ju pobozkal na ústa. Nohy pokrčené v kolenách automaticky zdvihla hore a roztvorila ich naširoko, aby mu spravila viac miesta. Rukami ho aj objala okolo krku.
Nepôsobili ako dvojica, ktorá presne vie, čo robí. Skôr nemotorne, možno aj trochu smiešne. Ako dvaja ľudia, ktorí sa jeden druhého ešte len učia spoznávať a sami vlastne nevedia, čo sa od nich očakáva.
Bolo to zvláštne. Pozerala cez jeho plece do stropu, no okrem toho, ako ju v pravidelnom rytme pritláčal do matraca, nič viac necítila. Skúsila sa prispôsobiť jeho rytmu, no ani to veľmi nepomohlo.
Jeho pohyby sa postupne zrýchlili. Zadržal dych, telo mu na okamih stuhlo, prudko vydýchol a potom na nej zostal už len nehybne ležať.
Aj ju potešilo, ako rýchlo sa na nej, vlastne aj do nej, dokázal spraviť. Ako veľmi sa mu musela páčiť, keď nevydržal ani dve minúty. Považovala to za svoje ženské víťazstvo.
Spokojne sa usmiala.
Na druhej strane ju to aj trochu mrzelo. Nestihla sa ani zahriať, nieto ešte pomýšľať na nejaký orgazmus.
Nevadí… Je to náš prvý raz. Nabudúce to bude určite lepšie, pomalšie. Veď ani nemal kedy zistiť, čo sa mi páči. Chlapci sa potrebujú s novou partnerkou najskôr vyblázniť, až potom sa začnú zaujímať aj o ňu.
Pritúlila sa k nemu bližšie, plná láskavých dojmov.
Objal ju tak pevne, akoby sa bál, že niekam zmizne.
„Je ti dobre?“ zašepkal.
Usmiala sa ešte skôr, než si stihla odpoveď premyslieť.
„Áno,“ zaklamala.
Prestaň! zahnala ten zvláštny pocit. Veď je milý. A všetko bolo predsa fajn.
„Som v pohode,“ zaklamala znovu a pobozkala ho niekam za ucho.
Keď zaspal, ešte dlho ležala vedľa neho s otvorenými očami. V izbe bolo ticho, počúvala len jeho pravidelný dych. Čas akoby prestal existovať. Jemne sa dotkla jeho ruky. Spal pokojne, akoby sa práve stalo niečo úplne samozrejmé a bežné, nie ich prvý sex.
Možno mala pravdu. Nikto nemôže čakať, že si dvaja ľudia budú hneď od začiatku dokonale rozumieť aj v posteli. Oveľa dôležitejšie bolo, ako si rozumeli mimo nej.
„Musím už ísť,“ zašepkala.
Prebral sa na šuchot, keď si v prítmí zbierala oblečenie zo zeme. Vonku už bola tma.
„Ostaň do rána,“ zamrmlal z polospánku.
„Ja…“ chcela mu ešte niečo povedať, ale potom si to rozmyslela. „Naozaj musím. Pa,“ usmiala sa naňho, poslala mu vzdušný bozk a viac jej nebolo.
Ráno sa zobudil sám. Na vankúši zostala po nej iba vôňa jej vlasov a na kuchynskej linke neumytá šálka od čaju.
Natešene sa usmial.
Prvýkrát po dlhej dobe mal pocit, že všetko je presne tak, ako má byť.
Zapol kávovar.
Mobil zavibroval. A znovu. A znovu. A znovu…
Od nej.
Automaticky sa usmial ešte viac, od ucha k uchu.
Predpokladal, že mu písala niečo ako:
Už teraz mi chýbaš.
Milujem ťa!
Tá včerajšia noc… Kedy si ju zopakujeme?
Nedočkavo otvoril správy.
To včera sa nemalo stať… Chcela som ti to povedať už večer. Že som sa snažila nájsť cestu – k tebe, k sebe, k nám obom. Ale nenašla som. Prišla som za tebou len preto, aby som sa s tebou rozišla. No keď si povedal, že ma miluješ, nedokázala som to vysloviť.
Namiesto toho som ťa pobozkala. Ja viem, bola to chyba. A najmä to, čo sa stalo potom. Ani si nevieš predstaviť, ako veľmi ma to mrzí. Nemala som to dopustiť. No chcela som dať tomu ešte šancu.
Nie je to tvoja vina. Len mi v tom chýbala vášeň. Tá pravá chémia. To rozbúchanie srdca, keď sa ťa ten druhý dotkne končekom prsta. Ten pocit, keď si bol vo mne, že sme na okamih jedno telo.
Ja viem, mohla som sa aj ja viac snažiť…
Neviem prečo, ale nešlo to. A po včerajšku som si viac ako istá, že by to aj tak nefungovalo.
Nechcem ťa viac namotávať a potom odkopnúť.
No aj tak ti ďakujem za tie dva mesiace, čo sme boli spolu.
Prajem ti, aby si raz našiel niekoho, kto ti tie dve slová povie späť bez jediného zaváhania.
Ja som to včera nedokázala.
Prepáč.
Čítal tie správy ešte raz.
A potom ešte raz a ešte raz.
Akoby dúfal, že medzi riadkami nájde inú vetu.
Nejakú utajenú myšlienku.
Vysvetlenie.
Nejaké „ale“.
Nenašiel však nič.
Len si zrazu spomenul na tie vety:
Musím ti niečo povedať… Aj ja… Ale tak, začni ty…
