Bez viny
Upozornenie: Nasledujúci text obsahuje sexuálne explicitné alebo kontroverzné prvky nevhodné pre citlivé povahy. Ak v tebe tento typ obsahu vyvoláva nepríjemné pocity či znepokojenie, odporúčame ti v čítaní nepokračovať.
-
Explicitný sexuálny obsahDetailné opisy sexuálneho aktu alebo situácií súvisiacich so sexom a sexualitou. -
NeveraDej obsahuje romantický alebo sexuálny vzťah mimo existujúceho partnerského záväzku.
Na motívy poviedky The Storm (1898) od Kate Chopin.
Vzduch bol ťažký, dusivý. Calixta stála v kuchyni, opretá o linku, a sledovala tmavé mraky, ktoré sa tlačili ponad horu. Klimatizácia nestíhala. Pot jej stekal po chrbte popod priliehavé tielko, ktoré si ráno obliekla len tak – bez podprsenky – a vpíjal sa jej do okraja nohavičiek. Okrem týchto dvoch kúskov nemala na sebe žiadne iné oblečenie. Veď načo aj, keď bola doma sama a teplo bolo doslova na zdochnutie.
Vonku sa blyslo a ani nie o sekundu sa ozval ohlušujúci hrom, až sa zatriasli výplne okien. Od ľaku vykríkla, no vzápätí sa hneď upokojila. Vedela, že v dome jej nič nehrozí.
„Bodaj by sa už konečne vypršalo!“ zamrmlala si sama pre seba.
Bobinôt bol v meste s malým Bibim na plavárni. Čas, ktorý si vždy plánovala len pre seba. Lenže jej telo sa dnes správalo inak. Bola nepokojná. Rozladená. Nervózna. A zvláštne citlivá. Na všetko okolo.
„To z toho počasia,“ nahovárala si.
Na parapetnú dosku dopadli prvé kvapky. O pár sekúnd neskôr sa už voda liala po okenných tabuliach prúdom. Vyzrela von oknom. Spustil sa taký lejak, že voda nestíhala odtekať do žľabu a chodník i príjazdová cestička boli v momente úplne zaplavené.
„Ach, to nie!“ zhíkla.
Spod dverí vedúcich na zadnú terasu prenikal do izby tenký pramienok dažďovej vody. Rýchlym krokom prebehla späť do kuchyne, zo skrinky pod drezom vytiahla staré handry a chvatne ich začala ukladať k drevenému rámu, aby zabránila ešte väčšej katastrofe. Bude mu musieť povedať, aby tie dvere lepšie utesnil…
Keď v tom – zazvonil zvonček!
„Kto to môže byť?“ zmeravela. „Tí dvaja sa ešte nemali vrátiť. A Bobinôt má predsa kľúče. Jedine, ak by sa prihodilo niečo zlé,“ v hlave jej šrotili najhoršie možné scenáre.
V zlej predtuche náhlivo otvorila vchodové dvere, ani sa nespýtala, kto je tam.
„Alcée?“ riekla s údivom.
„Calixta?“ oslovil ju rovnako menom namiesto pozdravu nečakaný hosť.
Stál tam a nekonečne dlhú chvíľu si ju len premeriaval – presne tak, ako kedysi. No jeho pohľad sa zastavil inde než by mal. Nie na jej očiach. Nižšie. Až vtedy si uvedomila, čo ho tak zaujalo. Bola bosá, odetá len v nohavičkách a prepotenom tielku, ktoré presvitalo a lepilo sa jej na telo tak tesne, že jej prsia pod ním boli až príliš zreteľné.
Automaticky si chcela pred sebou prekrížiť ruky. No v poslednej chvíli sa zarazila a neurobila to. Ostala pred ním bez pohnutia. Len zdvihla bradu, akoby bolo úplne prirodzené vítať hostí takto polonahá.
„A… Ahoj,“ zaváhanie v hlase ju však prezradilo. Predsa len ju trochu vyviedol z rovnováhy, či si to pripúšťala, alebo nie. „Čo tu robíš?!“
Občas ho stretávala v meste – vonku na ulici, v obchode, pri škôlke. Kývli si na pozdrav, no nič viac. Takto zblízka ho nevidela roky. No teraz stál priamo pred ňou. Kompletne premočený – košeľa i plátené nohavice prilepené na telo. Voda mu ešte stekala z vlasov a kvapkala dole na plecia.
„Nechcel som vás takto prepadnúť. Ale zmeškal som autobus a teraz toto,“ hodil hlavou za seba. „Cestou domov ma zastihol lejak. Môžem sa schovať na vašej verande?“
Nebola si istá a tak s odpoveďou otáľala. No ticho medzi nimi nebolo nepríjemné. Bolo nabité emóciami. Emóciami, na ktoré si myslela, že už zabudla. Ale ako zistila, nikam neodišli. Boli stále tam.
„Poď dnu. Si celý mokrý,“ pozvala ho k sebe.
Vedela, že mala povedať nie. No spravila presný opak.
„Ale to netreba…“
„Poď, prosím ťa! Ešte dostaneš zápal pľúc, alebo čo,“ doslova ho vtiahla do vstupnej chodby.
Navyše, aj keď v takomto počasí nebolo vonku ani nohy, nechcela, aby ho tu zazrel nejaký zvedavý sused vyzerajúci búrku z okna.
Keď prechádzal popri nej, ramenom sa jej jemne obtrel o pažu. Bol to len krátky dotyk. Skoro nebadaný. Napriek tomu jej po chrbte prebehli zimomriavky. Nemali však nič spoločné so zimou z dažďa.
„Panebože, ty ale vyzeráš! Vyzleč sa, donesiem ti uterák,“ prepla sa zaraz do starostlivého módu. Hneď na to odbehla do šatníka pohľadať suché oblečenie.
Alcée už viac neprotestoval a začal si rozopínať vrchné gombíky košele.
„Si sama?“ spýtal sa len tak mimovoľne.
„Áno, šli do mesta,“ odvetila spoza pootvorených dverí. Nebolo treba vysvetľovať kto.
Keď sa vrátila, diplomaticky sa jej otočil chrbtom – no ešte skôr, než sa stihol ukryť pred jej zvedavým pohľadom, ju zazrel. Ako o neho zavadila očami. Ako na jeho hrudi podržala zrak o sekundu dlhšie, než sa na vydatú ženu patrilo.
„Tu máš. Poriadne sa poutieraj. Uvarím ti čaj?“ napoly sa spýtala a napoly mu len oznámila Calixta, podávajúc mu veľkú osušku i Bobinôtove staršie tričko na prezlečenie.
Potom naplnila rýchlovarnú kanvicu vodou a postavila ju na malý okrúhly podstavec. Zo skrinky nad kuchynskou linkou vybrala dve šálky, položila ich vedľa kanvice a do každej vhodila po vrecúšku čaju.
„Dávno som ťa nevidela,“ snažila sa nadviazať debatu, aby sa medzi nimi nemuselo rozliehať ťaživé ticho. „Ako sa má Cla…“
Keď sa otočila späť k nemu, stál už tesne za ňou. Vlasy mal trochu strapaté, ako si ich práve vyšúchal osuškou, ktorú jej teraz podával späť.
„Ešte raz ďakujem,“ zahovoril otázku.
„Za čo?“
„Za čaj, za všetko. Že si ma nenechala moknúť vonku,“ usmial sa na ňu.
„Ale prosím ťa!“ červenala sa.
Nie však z rozpakov. Stála tam pred ním skoro nahá. Nemala si obliecť aspoň župan? No vtedy si uvedomila, že jej to vôbec neprekáža. Ba naopak, vychutnávala si to. Zrazu sa necítila pristihnutá. Cítila sa videná.
Narovnala sa. Nie veľmi. Len dosť na to, aby pochopil, že sa pred jeho pohľadom neschováva. A on bol priamo pred ňou. Až príliš blízko. Hľadel na jej vztýčené bradavky vytláčajúce sa spod tielka, robiac na jeho látke dva malé kopčeky. Stačilo natiahnuť ruku.
„Pamätáš?“ povedal potichu.
Nemusela sa pýtať na čo. Pamätala si všetko.
To, ako ju chytil za ruku v bare. Ako ju pritlačil o stenu na chodbe. Ako sa smiala a zároveň nevedela dýchať. Ako sa na prvý pohľad nevinný flirt zmenil na divoké bozkávanie.
Vytratila sa vtedy na WC. Vedela, že pôjde za ňou. Bola si tým istá. Provokovala ho celý večer. Zvádzala ho pohľadom, úsmevmi, rečami, dotykmi. Obtierala sa o neho zadočkom na parkete. Všetci sa dobre bavili. Nik tomu neprikladal veľkú pozornosť – boli mladí, slobodní, rozjarení.
Nebola v tom žiadna stávka. Jednoducho si len nedokázala pripustiť, že už nikdy nepozrie na iného muža. Nechcela byť jednou z tých žien, ktoré sa prestanú dívať okolo seba. Prestanú tancovať, smiať sa, flirtovať. Prestanú chcieť. Vtedy si myslela, že tým len bráni samu seba.
Pritisol sa k nej bližšie. Vyhrnul jej minišaty až hore nad boky a chytil ju za zadok. Vtesnal sa medzi jej stehná. Zdvihla jednu nohu, on jej ju chytil pod kolenom a pritiahol si ju k sebe. Prilepil sa jej na ústa. Vošla mu prstami do vlasov. Stiahol jej ramienko šiat dole, položil jej ruku na nahý prsník a pritlačil ju ešte viac o stenu.
Ich jazyky sa navzájom dotýkali, tancovali spolu intímny tanec. Na úzkej chodbičke povedľa baru, ukrytí pred zrakmi ostatných návštevníkov dedinskej zábavy, bozkávali sa vášnivo ako dvaja tajní milenci. Akoby to mal byť posledný bozk jej života.
Až kým sa ich Clarisse nevybrala hľadať. Ten večer, vlastne to bola jej rozlúčkou so slobodou, nedopadol veru najlepšie.
Bobinôt jej ale odpustil. Mali len mesiac do svadby. Odprosila ho. Prisahala mu. Zvalila to na alkohol. A odvtedy skutočne nikdy viac nepila. No takto spätne mala pocit, že tým zradila všetky svoje ideály. Všetko, v čo dovtedy verila.
Clarisse trvalo omnoho dlhšie odpustiť Alcéemu i jej. Ospravedlnila sa jej aspoň tisíckrát, no ich priateľstvo už nikdy nebolo také ako kedysi.
„Myslím, že by sme nemali,“ utrúsila po pár sekundách uprených pohľadov.
Bol to skôr reflex, než vedomé slová. No jej telo s tými slovami nesúhlasilo. Prezradilo ju okamžite – zrýchleným dychom, jemným napätím v podbrušku. Vedela, že ak sa ho teraz dotkne, už sa nezastaví.
„Viem,“ odvetil on, no nikam sa nechystal odísť.
Ani ona sa nepohla. Pozerala mu priamo do očí. Bolo medzi nimi už len pár centimetrov. A niečo oveľa silnejšie než rozum.
Načiahla sa k nemu. Na zlomok sekundy zaváhala. Nie preto, že by nechcela. Ale preto, že vedela, čo tým spustí. Blesk rozžiaril celú miestnosť. Na okamih ho zazrela úplne jasne. V tom momente udrel hrom, mykla sa a od ľaku ruku stiahla.
Naklonil sa k nej. Zastavil sa tesne pred ňou. Tak blízko, že cítila jeho dych na perách. Ešte stále mohla cúvnuť. No neurobila to.
„Myslím, že by sme naozaj nemali,“ zopakoval aj on v obavách.
„Nemali,“ potvrdila ona.
No v jej vnútri akoby niekto pretrhol niečo, čo už príliš dlho viselo len na vlásku.
Vzápätí sa na seba vrhli.
Nebolo to jemné. Nebolo to opatrné. Bolo to presne také, aké si to pamätala – a možno ešte intenzívnejšie. Jej telo reagovalo skôr, než stíhala myslieť. Ruky sa jej samé zdvihli, prsty sa zachytili o jeho ramená.
„Toto je zlé,“ zašepkala mu do úst.
„Áno, je,“ pritakal.
No neprestali. Ani jeden z nich neprestal. Ani na sekundu.
Prisal sa ústami na jej pery. Vošla mu prstami do vlhkých vlasov a pritiahla si ho k sebe bližšie. Natisol sa na ňu, až ju pritlačil zadkom o hranu kuchynskej linky.
Vedľa nej práve zovrela v kanvici voda a tá sa následne sama vypla. No ani Calixta, ani Alcée jej nevenovali pozornosť.
Pokrčila nohu v kolene, vytočila ju nabok a spravila mu tak miesto pri svojom lone. Pritlačil sa hrudníkom na jej prsia. Jeho panva sa dotkla tej jej a ona hlboko vzdychla.
Trochu ho od seba odtisla. Zachytila okraj svojho tielka. Jedným pohybom si ho pretiahla cez hlavu a odhodila na zem. Jej nahé prsia sa teraz týčili priamo oproti nemu, no vôbec sa necítila bezbranná. Dlane položila za seba na okraj linky, vytlačila sa nahor, zadkom si sadla na jej okraj a roztiahla naširoko nohy.
„Poď ku mne,“ znelo to ako priamy rozkaz, nie prosba.
Sedela na okraji dosky, opretá vzadu na lakťoch, s nohami zdvihnutými nahor a kolenami široko do strán. Nebolo už viac pochýb, kam ho tým láka. Prstami si odtiahla nohavičky nabok a ukázala sa mu tak celá.
„Poď, nemáme veľa času,“ povzbudzovala ho náhlivo.
Už ani on nepochyboval. Povzbudený tým, čo videl, nespúšťajúc zrak z miesta, kam ho sama pozývala, zachytil okraj boxeriek a rýchlo si ich stiahol dole. Keď potom vstúpil medzi jej nohy a pritiahol sa k nej bližšie, v ďalšej sekunde už medzi nimi nebolo nič, čo by ich delilo.
Bol tam, kde ho vždy chcela mať.
„Ach, môj Bože!“ vzdychla. „Bože môj!“
Niečo, po čom kedysi tak túžila a čoho sa zároveň bála, čo jej roky nedávalo spať, sa práve stalo skutočnosťou.
Objala ho rukami okolo krku a pevne sa k nemu privinula. Mala pocit, akoby to bolo len nedávno. Akoby len pokračovali presne tam, kde pred rokmi skončili. Objala ho nohami okolo bokov ako sa liana obtáča okolo stromu a už sa ho nepustila.
Milovali sa postojačky, vášnivo, v tesnom objatí. Držal ju za zadok, podopieral si ju. Ona zavesená na ňom a on celý v nej.
„Daj ma dole,“ zašepkala po chvíli.
Jeho ruky ju na chvíľu pustili. Avšak len preto, aby si ju vzápätí otočil chrbtom k sebe, chytil za boky – tentoraz ešte pevnejšie – a zvalil na neďaleký gauč, priamo pod seba.
Nechcel ju pustiť z objatia. Ešte nie. Pevne ju chytil za členky, roztiahol jej nohy od seba a vtesnal sa medzi ne. Vystrčila zadoček oproti nemu a znovu si prstami odtiahla nohavičky nabok.
Bolo v tom čosi surové, priamočiare, mužské. Niečo, čo jej na okamih dovolilo prestať myslieť na dôsledky. Nechať sa viesť. Odovzdať sa mu celá. Bez viny.
Cítila jeho dych vzadu na krku, jeho hruď na svojom chrbte, tlak jeho panvy… všade.
Obmotal si jej vlasy okolo dlane a pritiahol si ju k sebe, pevne a rázne, až sa musela zdvihnúť na lakte a zakloniť hlavu vzad. Akoby mu vždy patrila. Na chvíľu sa tomu poddala. Tej jeho sile. Tej istote. Tomu drsnejšiemu svetu, do ktorého ju teraz vtiahol.
A búrka vonku bola hlasná. Hromy okolo nej burácali, no ona akoby vôbec nevnímala tento svet. Lebo to, čo sa dialo v jej vnútri, bolo omnoho hlasnejšie.
Bol hlboko v nej. Vypĺňal ju celú. Rytmicky ju vtláčal do sedačky pod sebou, stále rýchlejšie a tvrdšie. V tempe, ktoré bolo viac jeho než jej. Už presne vedela, kam to povedie. Chcel to dokončiť po svojom. Príliš rýchlo. Príliš prudko.
„Počkaj,“ zaprela sa dlaňami do gauča. „Takto nie!“
„Prepáč,“ ospravedlňoval sa. „Nechcel som…“ zdvihol sa nad ňu.
„Nemusíš sa… Chcem to len… inak. Aby som aj ja z toho…“ vysvetľovala zadýchane, „niečo mala. Dobre? Ľahni si na chrbát!“ prikázala mu rozhodne.
Vyzliekla si nohavičky, jediný kus oblečenia, ktorý medzi nimi ešte zostal, hoci im aj tak nedokázal v ničom zabrániť. Zhúžvala ich do malého klbka a odhodila smerom ku kuchynskej linke.
Potom si kľakla obkročmo nad jeho boky, nahla sa nad neho, chytila ho za ruky, preplietla si s ním prsty a pritlačila mu ich do epeda povedľa hlavy.
„Prečo práve teraz? Povedz!“ vydýchla.
„Lebo si stále rovnaká ako vtedy?“ odvetil jej presvedčivo.
Nebola. Bola odvážnejšia. Žiadostivejšia. A oveľa menej opatrná. Tentoraz sa nemala na čo vyhovoriť. A práve to ju vzrušovalo najviac.
Keď vzápätí zdvihol hlavu smerom k jej prsiam a ona mu dovolila, aby sa jej prisal ústami na prsník, uvedomila si, že to nie je chyba. Je to rozhodnutie. Jej rozhodnutie.
Nadvihla panvu vyššie, pomohla si rukami a vysadila sa na neho. Dovolila mu, aby jej chytil obe prsia do dlaní, zatiaľ čo ona sa na ňom pohupovala dopredu a dozadu, opierajúc sa pritom o jeho hruď.
Privrela oči a v rytme svojho neutíchajúceho vzrušenia vlnila bokmi, až sa jej myšlienky rozutekali na všetky svetové strany.
„Ty už nič nerob! Len ma chyť!“ napokon vykríkla a zvalila sa celá na neho.
Pritiahol si ju oboma rukami za zadok ešte viac k sebe, poslednýkrát do nej prudko vstúpil a už ju viac nepustil.
Vzdychala nahlas s otvorenými ústami, priam kričala na celý dom, bez obáv z prezradenia. Nemal ich kto počuť. A keby aj, búrka by prehlušila všetko, aj zvuky vychádzajúce z jej úst.
Bolo to krátke. Intenzívne. Živočíšne. Bez zbytočných slov.
Ani jeden z nich sa viac nepohol. Len ona sa ešte hodnú chvíľu chvela z odznievajúceho vyvrcholenia, zatiaľ čo svet vonku sa pomaly vracal späť „do normálu“.
Keď sa búrka utíšila, ešte stále ležal pod ňou – ticho, bez pohnutia. Ona ležala na jeho hrudi, rozkročená okolo jeho bokov, len s tým rozdielom, že jeho ochabnutý penis už nebol hlboko v nej, ale opretý o jej stehno.
Cítila, ako z nej pomaly vychádza vlhkosť, to známe teplo medzi stehnami. Dôkaz toho, že sa to naozaj stalo. Pred rokmi by ju tá predstava vydesila. Sex bez ochrany? Čo keď otehotnie?! Slobodná mamička tu na vidieku? Čakalo by ju hotové peklo. Celá dedina by ju odsúdila.
No teraz? Tie isté ženy by sa na ňu usmievali, bez dovolenia ju hladili po brušku, akoby ženské telo s bruškom patrilo im všetkým, a vyzvedali, či bude mať Bibi bračeka alebo sestričku. Lebo vydatá žena môže byť tehotná bez otázok. Ba priam naopak – tu ľudia stále verili, že je jej povinnosťou byť povoľná svojmu mužovi bez výhovoriek.
Tá nespravodlivosť, tá malá medzera medzi tým, čo sa smie povedať, a tým, čo sa skutočne stalo, ju mala nahnevať. Namiesto toho ju len zvláštne pobavila. Bibi mal nedávno štyri a aj ona sama čoraz viac cítila, že je na druhé dieťa už pripravená.
„To sme nemali,“ zašepkal previnilo, čím ju vytrhol z myšlienok.
„Mali,“ odvetila zasnene. Zdvihla sa hore na lakte a usmiala sa na neho.
Pozrela na hodiny. Zostávalo pár minút. Akurát na to, aby sa postavila. Upratala. Osprchovala. Vrátila sa späť do reality.
No chcela si dopriať ešte poslednú malú chvíľku. Znovu sa zahniezdila, pritúlila na jeho hruď, sklonila hlavu na jeho plece, priehlavkom prešla po jeho nohe.
„Si v poriadku?“ ozval sa opäť Alcée, neistý tým, čo sa medzi nimi odohralo.
„Hej, bolo to fajn. Presne to som dnes potrebovala,“ zamrmlala.
„Necítiš žiadnu vinu?“ spýtal sa prekvapene.
„Nie. Prečo?“ posadila sa vedľa neho na gauči a udivene na neho pozrela. „Pozri, užili sme si to… Ale nemám teraz v pláne kvôli tomu zničiť naše manželstvá. A dúfam, že ani ty nie.“
„Jasné, že nie,“ pritakal.
„Rada som ťa opäť videla. Ale mal by si už ísť. Onedlho sa vráti Bobinôt,“ dala mu zdvorilo najavo, že má odísť.
„Jasné, jasné,“ chvatne si zbieral svoje veci.
Keď odchádzal, zastal ešte vo dverách.
„Zmenilo sa medzi nami niečo?“ spýtal sa pre istotu.
„Nie,“ odvetila pokojne a zavrela za ním dvere.
A bola to pravda.
Vonku opäť vyšlo slnko. A nebyť vody stojacej v mlákach, nik by ani nepovedal, že dedinou sa práve prehnala letná búrka. Teda až na to, že vzduch bol čistejší, sviežejší a konečne príjemnejší na fungovanie.
Rovnako ako ona. Všetko v nej sa upokojilo. Hlava sa jej vyčistila. Znovu mohla v pokoji premýšľať. Cítiť lásku. Milovať.
Narýchlo upratala obývačku, osprchovala sa, obliekla si čisté tričko a kraťasy. Prepotené tielko aj nohavičky, z ktorých bolo stále cítiť jej pižmo, skončili v koši na špinavú bielizeň.
Bobinôt a Bibi sa cestou k domu zastavili pri studni, aby sa očistili. Bibi sa totiž stihol vyplesknúť do prvej mláky, ktorú po vystúpení z auta zazrel.
„No teda! Bibi, čo na to povie mama! Hanbi sa!“ hrešil Bobinôt svojho syna. „Pozri na tie nohavice! A to blato na golieri! Ako to, že máš blato až na golieri?!“
Bibi vyzeral rezignovane. Bobinôt sa ho snažil očistiť čo to šlo – paličkou zoškraboval blato z Bibiho topánok i nohavíc, vreckovkou mu utieral zafŕkanú tvár. Potom, pripravení na to najhoršie – stretnutie so svojou občas prehnane puntičkárskou ženou, majúc navyše v čerstvej pamäti jej nevrlú náladu pri ich odchode, opatrne vošli dnu zadnými dverami.
„Ahój!“ privítala ich s neskrývaným nadšením Calixta.
„Mamááá, mamááá, mamááá,“ vrhol sa jej k stehnám Bibi, zatiaľ čo si ona práve sušila mokré vlasy zabalené do uteráka.
„Opatrne, miláčik, opatrne!“ zasmiala sa a pribrzdila ho. „Veď si celý špinavý!“
„Hrozná búrka tu musela byť, že?“ pobozkal ju na ústa Bobinôt, snažiac sa zahovoriť synov zovňajšok.
Jej to však bolo jedno. Jediné, po čom túžila, bolo silné objatie od svojho muža. Pritlačila sa k nemu prsníkmi, zložila líce na jeho hruď, vychutnávajúc si ich malý uvítací rituál o niečo intenzívnejšie než zvyčajne.
„Áno, strašne som sa bála,“ zaklamala Calixta.
„To nič. Už sme doma,“ utešoval ju jej muž a hladkal ju pritom láskavo po vlasoch.
Usmiala sa a na zlomok sekundy spokojne privrela oči.
„Mama, mama, mama,“ dožadoval sa neustále jej pozornosti malý Bibi.
„No čo, môj zlatý?“ vymanila sa z manželovho zovretia, zobrala si ho do náručia a pobozkala na líce.
„Kúpili sme que… que… que-ety,“ horko-ťažko vyslovil to komplikované slovo.
„Tak to je super! Vy dvaja ste úžasní! Spravíme si hostinu!“ smiala sa od srdca na jeho roztomilej nešikovnosti.
Večera bola pokojná. Smiech prirodzený. Pohľady s manželom vrúcne. Všetko bolo presne tak, ako má byť.
Len ona vedela, že niektoré veci sa dejú aj mimo pravidiel. A že nie všetko, čo je zakázané, musí aj bolieť.
Lebo niektoré veci len prejdú. Ako búrka. A zanechajú po sebe len zvláštne, pokojné ticho.
O pár mesiacov neskôr, Bobinôt bol opäť v meste s malým Bibim na plavárni, sedela na tom istom gauči, s nohami vyloženými na konferenčnom stolíku. O bruško, ktoré jej v posledných dňoch pripadalo obrovské ako fitlopta, mala opretý tablet, na ktorom písala e-mail. Bol to láskavý list:
Milá Clarisse!
Viem, že sa často nestýkame… Ale ja to chápem a nevyčítam ti to. Dopočula som sa, že si si aj s deťmi predĺžila pobyt v kúpeľoch o ďalší mesiac. Dúfam, že sa vám tam páči a máte sa dobre. No bola by som aj rada, keby ste sa čoskoro vrátili domov.
Lebo už asi vieš, že ani nie za mesiac budem potrebovať parťáčku na kočíkovanie! Takže – ak by si sa chcela niekedy pridať na malú prechádzku, rada sa s tebou stretnem.
Pozdravuj odo mňa Alcéeho aj deti.
S láskou Calixta.
Ten prvý voľný nádych, ktorý si dovolila od začiatku manželstva, akoby jej vrátil kúsok príjemnej slobody z čias pred svadbou. A hoci jej srdce stále patrilo manželovi, po tej búrke už vedela, že túžba si občas nájde vlastnú cestu – a nemusí za sebou vždy nechať spúšť. Bez viny.
A tak búrka pominula a všetci boli šťastní.
