Bez nežnosti
Upozornenie: Nasledujúci text obsahuje sexuálne explicitné alebo kontroverzné prvky nevhodné pre citlivé povahy. Ak v tebe tento typ obsahu vyvoláva nepríjemné pocity či znepokojenie, odporúčame ti v čítaní nepokračovať.
-
Explicitný sexuálny obsahDetailné opisy sexuálneho aktu alebo situácií súvisiacich so sexom a sexualitou. -
Expresívny jazykText obsahuje vulgarizmy alebo expresívne vyjadrovanie.
„Dobrý deň, ja som z ítečka. Prišiel som vám rozbehať ten počítač,“ ozvalo sa z vrátnika pri dverách.
Keď vyšiel z výťahu na poschodí, už ho nedočkavo čakala v otvorených dverách.
„Jéj, teba poznám! Parkuješ vo firme o dve miesta vedľa, že?“ vybehla na neho bez pozdravu, celá rozjarená z toho, že konečne vidí iného človeka naživo.
Aj si zaraz uvedomila, že sa na neho usmieva až príliš. No nedalo sa s tým nič robiť. Po mesiacoch videohovorov, doručených nákupov a vlastného hlasu odrážajúceho sa od stien bytu, mala zrazu u seba doma návštevu – skutočného človeka. Nie iba tvár v okienku na monitore.
Niekoho, kto sa jej teoreticky mohol aj dotknúť? preblesklo jej hlavou.
„Ahoj,“ zamumlal mladý muž do respirátora, takže mu ani nebolo rozumieť.
„Veď tu nestoj a poď ďalej!“ najradšej by sa na neho vrhla a vtiahla ho dnu.
Nesmelo vstúpil do predsiene a rozhliadol sa okolo seba.
„Katarína,“ usmiala sa na neho a podala mu ruku na privítanie.
„Viktor,“ predstavil sa aj on z bezpečnej vzdialenosti a len neveriacky pozrel na jej natrčenú dlaň.
Odstup, rúško, umývanie rúk, zopakoval si v duchu tri základné pravidlá, ktoré sa všade omieľali.
Pobavene sa na neho usmiala. Niežeby na vírusy neverila. No v jej veku nemala ešte obavy, že by ju táto „chrípôčka“ mohla nejako zvlášť ohroziť.
On tam však len stál, bez náznaku pohybu smerom k jej ruke, a namiesto toho si ju len premeriaval od hlavy po päty ako sochu na výstave moderného umenia, ktorej nik nerozumie.
Oblečené mala jednoduché červené šaty posiate veľkými bielymi bodkami, čo vyzerali ako hrnček od Granka, a vysoké biele ponožky, vytiahnuté do polovice lýtok. Šaty jej celkom obstojne kopírovali postavu a zapínanie na gombíky, ktoré sa tiahlo po celej ich dĺžke od výstrihu až ku kolenám, sa kde-tu provokačne roztváralo.
Podprsenku nemala, všimol si na prvý pohľad. Či jej chýbali aj nohavičky si už taký istý nebol. Vonku už bola jar a k tomu aj relatívne teplo, obe možnosti tak prichádzali do úvahy…
„Haló!“ vytrhla ho z hriešnych myšlienok.
Mávala na neho napriahnutou dlaňou, čím mu naznačovala, že stále čaká na jeho podanie ruky.
Ach jaj, vzdychol si. Bolo mu blbé odmietnuť. Načiahol sa teda do predklonu a na malý okamih jej chvatne podal ruku.
Jeho dlaň bola… Taká…
Vlastne to bola úplne obyčajná mužská ruka, nič viac. Lenže jej telo na ňu zareagovalo úplne neprimerane, skoro až trápne. Ako keby stlačil nejaký tajný vypínač a omráčil ju elektrickým prúdom.
Pustil ju hneď – zdvorilo a slušne. No ona ešte niekoľko sekúnd cítila na prstoch jeho pokožku. Aj ju nahnevalo, ako veľmi jej tento krátky dotyk stačil ku šťastiu.
Nedalo jej to. Neodolala. Pristúpila priamo pred neho, pritiahla sa k nemu div ho neobjala a nebadane si k nemu privoňala.
Na itečkára nevonia vôbec zle!
Dokonca sa jej aj zazdalo, že použil nejaký parfum, aj keď asi žiadnej luxusnej značky. No za súčasnej situácie jej to bolo jedno. Hlavne, že nesmrdel.
„To tu vážne budeš v tomto? Však nehryziem,“ zaútočila na neho, v snahe prekryť, ako ju mužská prítomnosť u nej doma vyviedla z rovnováhy.
Kata, prestaň sa správať jak vyšinutá! zahriakla vo svojej hlave samú seba.
Obom bolo jasné, že namieta respirátor, ktorý mal stále na tvári.
„Tak, istota je istota,“ snažil sa jej oponovať.
„Ale prosím ťa! Čoho sa obávaš?“ zmiernila tón. „Už pol roka som poriadne nevyšla z bytu. Daj si to konečne dole, nech sa môžeme baviť normálne,“ dodala znovu prísne, ako učiteľka v škole.
Neisto si zložil respirátor z tváre.
„No vidíš! Máš veľmi pekný úsmev,“ vykĺzlo z nej v momente.
Ani sama nevedela, čo to do nej vošlo. Až sa z toho začervenala.
Mladík nervózne sklopil zrak do podlahy. Už si na ten respirátor aj zvykol – zakrýval mu viac ako polovicu tváre a tak väčšinu času nebolo vôbec vidieť jeho mimiku, čo mu vlastne vyhovovalo.
„Tak, kde ho máš?“ spýtal sa, aby od seba odviedol pozornosť.
„Koho? Manžela, priateľa, či milenca?“ opäť žartovala.
„No počítač predsa!“ tentokrát sa jej vtipu aj zasmial.
„Jaj aha! Tak mladý pán chce ísť hneď na vec? Bez predohry?“ doberala si ho znovu dvojzmyslom, až sa začal aj on celý červenať.
„No… uhm… ja…“ huhňal a márne hľadal vhodné slová.
„A nedáš si aspoň kavej?“ ponúkla mu zmierlivo, aby trochu zachránila situáciu. „Nemám si ju ani s kým vypiť…“
Ten dôvetok povedala ľahko, skoro ako ďalší vtip. Lenže hneď ako tie slová vyslovila, zľakla sa ich. Zneli pravdivo, no aj príliš zúfalo. Ako niečo, čo by sa nemalo hovoriť kolegovi z IT, ktorý prišiel kvôli notebooku a nie kvôli jej osamelým večerom s pohárom červeného vína.
„Kávu by som si veru dal,“ odvetil Viktor horlivo.
Možno aj preto, aby ju na chvíľku zabavil niečím iným ako žartovaním na svoj účet. Postávajúc v kuchynke za jej chrbtom potom sledoval, ako jeho kolegyňa z finančného pripravuje espresso. Aby dočiahla na plechovicu s kávou na hornej polici, musela sa postaviť na špičky. Lýtka sa jej napli a sukňa sa jej nebezpečne vyhrnula až tesne pod zadok.
„Bývaš tu sama?“ spýtal sa trochu menej opatrne ako sa patrilo.
Hneď to aj oľutoval.
„Čo si nejaký úchyl, či sériový vrah, že sa na to pýtaš?“
„Nie, nie, nie som,“ habkal. „Prepáč,“ sklopil znovu pohľad do zeme ako školák prichytený pri nejakej nepleche. Vlastne sa jej aj zľakol – pravdepodobne si všimla, ako jej okato zíral na zadok, keď tak ostro zareagovala.
V skutočnosti ju tá otázka zasiahla presne na to najcitlivejšie miesto. Tam, kam nemala.
Bývaš tu sama? Ako keby to nekričalo z každého kúta jej bytu. Jedny tenisky na chodbe. Jedna bunda na vešiaku. Jedna šálka pri kávovare. Jedna zubná kefka v kúpeľni. Posteľ, ktorej druhá polovica slúžila ako odkladací priestor a nie ako miesto pre niekoho iného.
Preto zaútočila. Bolo to jednoduchšie, než priznať, že áno. Že sa rozišla tesne pred pandémiou a zoznámiť sa za tejto situácie s niekým novým bolo viac ako zložité.
„Tak to som rada, že nie si vrah,“ pokračovala v načatej téme. „A čo ten úchyl?“ dobiedzala do neho neustále.
On už naskutku nevedel, či len žartuje, či to myslí vážne, či mu to má byť nepríjemné, má sa uraziť, či mlčať. Predsa len bol typický itčkár, ktorému tak trochu chýbajú sociálne zručnosti.
„Môžem si ísť umyť ruky?“ spýtal sa radšej, aby tým získal ospravedlnenku na chvíľkové opustenie priestoru.
„Jasné! Druhé dvere vpravo.“
Keď sa vrátil, v kuchyni vládla pohodová atmosféra. Na stole stáli pripravené dve šálky kávy a nejaké sušienky k tomu. Katarína bola k nemu otočená chrbtom, čistila kávovar a vlnila popritom bokmi do rytmu pesničky, ktorá práve hrala z rádia.
„Navštívil si už viacero kolegýň?“ vyzvedala po chvíľke ticha, keď sa usadili oproti sebe.
Zaujímavé – či chodí aj ku kolegom ju nezaujíma… pomyslel si.
„Ešte nie, iba začíname,“ odvetil pravdivo.
„Jaj, takže som tvoja prvá?“ opýtala sa spontánne. Až keď to vyslovila, uvedomila si, ako to vyznelo. „Teda prvá… no, kolegyňa. Ježiš, nie tak som to myslela! Kolegyňa na preinštalovanie počítača…“ Sama sa v tom zamotávala čoraz viac, až napokon musela uhnúť pohľadom.
„Hej, ja som v tom vlastne tiež taký panic,“ pridal sa konečne aj on. „Ale s právom prvej noci!“
Obaja sa na tom začali schuti rehotať.
Konečne vyšlo niečo aj jemu!
„Tak čo, pôjdeme do spálne?“ spýtala sa len tak mimovoľne a jemu skoro vyprskla káva z úst.
„Ako? Ja, teda… Do spálne?“ koktal.
„Ha-ha, desať nula pre mňa,“ opäť sa na ňom schuti bavila. „V spálni mám stôl s počítačom. Kvôli tomu si došiel, nie? Či hádam si si nemyslel, že…“ ukazovákom vošla do očka vytvoreného z prstov na druhej ruke.
„Ja, teda… Tak to určite nie!“ habkal.
„Čo? Vari sa ti nepáčim?!“ osopila sa na neho, ale to už vedel, že to nemyslí vážne.
Keď vošli do spálne, prekvapil ho trochu neporiadok, ktorý tu vládol. Niežeby tu mala vyslovený bordel, to zas nie. Možno to bolo spôsobené len tým, že svoju existenciu musela vtesnať do tých pár metrov štvorcových priestoru. A možno to bola jednoducho len izba, ktorú obývala spontánna, menej dôsledná osoba.
Oblečenie porozhadzované po posteli aj po zemi – pyžamo, tričká, ponožky, dokonca kde-tu sa váľali aj nohavičky a podprsenky. A pomedzi to knihy, všelijaké babské veci, kozmetika…
Potom mu padol zrak na nočný stolík povedľa postele. Ležal na ňom, len tak položený, káblikom pripojený na nabíjačku, ružový vibrátor. Nie veľký, avšak nie zas natoľko malý, aby ho mohol prehliadnuť.
Vedela predsa, že prídem… Nechala ho tam náročky, alebo jej na tom naozaj nezáleží a neobťažovala sa ho vôbec schovať? Rovnako ako neupratovala v celej izbe?
„Prepáč,“ začervenala sa tentokrát aj ona a poriadne – keď si uvedomila, kam už hodnú chvíľu hľadí.
Priskočila k nočnému stolíku a svojho domáceho miláčika rýchlo strčila do šuflíka.
„Tu mu bude lepšie, čo povieš?“ neodpustila si malý komentár.
Síce sa zasmial, ale tentoraz jej to úplne nevyšlo. Nehanbila sa za tú vecičku, teraz už ukrytú v šuflíku. Hanbila sa, pretože presne vedela, koľkokrát po nej za posledné mesiace siahla len preto, aby mala aspoň nejaký dôkaz, že jej telo ešte funguje.
Orgazmus ale nebol jej najväčší problém. Problém bolo to ťaživé ticho potom.
Viktor však len ďalej taktne mlčal. Ani sa jej nespýtal, zobral kôpku oblečenia, ktorú našiel položenú na stoličke – neskúmal, čo vlastne obsahovala – a decentne ju preložil vedľa na posteľ. Potom sa usadil za pracovný mini stolík, ktorý stál oproti posteli a zapol notebook.
Obrazovka sa v sekunde rozžiarila známym logom a on si mohol konečne vydýchnuť. Toto bola vec, ktorej dokonale rozumel. Nie tieto jej ženské vrtochy.
„Koľko to bude trvať?“ spýtala sa ho po chvíľke.
Pásik zobrazujúci postup v inštalácii sa len veľmi opatrne posúval zľava doprava, zatiaľ čo ona sedela na kraji postele tesne za ním a obaja mlčky hypnotizovali monitor.
„Neviem, asi tak pol hodinku?“ odvetil, trochu duchom neprítomne, aj keď si sám nebol istý. Ako už povedal, robil to prvýkrát.
„Aha,“ odvetila zamyslene.
Sedela mu za chrbtom a pozerala na jeho šiju. Na kúsok kože nad golierom trička, na jeho prerastené vlasy, keďže kaderníctva a holičstvá boli zatvorené, na plece, ktorého sa pred chvíľou dotkla len tak, akoby náhodou.
Mohla by sa vrátiť do kuchyne. Spraviť mu ešte jednu kávu. Ospravedlniť sa na wécko alebo do kúpeľne. Ísť si čítať knihu alebo pozerať Netflix. Mohla ho nechať pracovať. Mohla byť „normálna“.
Lenže normálna bola už pol roka. Normálne vstávala, normálne pracovala, normálne si varila rýchle obedy pre jednu osobu, normálne večer ležala sama v posteli a tvárila sa, že jej nechýba nič, čo sa nedá objednať kuriérom alebo čomu netreba nabíjať baterky.
Položila mu ruku na plece. Tentoraz už nie náhodou.
„A nechceš si pritom zašukať?“ spýtala sa ho nevinne.
Nežartovala.
To sa mi snáď len zdá! Nasucho preglgol, len mlčky prikývol. Jasné, že chcem!
Prešla pred neho, oprela sa zadkom o okraj stolíka a začala si rozopínať horné gombíky na šatách. Ani nie za desať sekúnd mala ramienka šiat zošuchnuté dole z pliec.
Podprsenku naozaj nemala. Priamo pred jeho tvárou na neho zo šiat vykukli jej prsia. Menšie, zato nádherné, dokonale symetrické, na prvý pohľad pevné.
„Ale bozkávať sa nebudeme, dobre?“ nástojila. „Za žiadnych okolností. Aj keby som ťa o to sama prosila. Sľubuješ?“ prízvukovala.
Nepovedala prečo. Ani sama to nedokázala vysvetliť tak, aby to neznelo hlúpo. Sex ešte vedela zaradiť niekam medzi skrat, potrebu a karanténne šialenstvo. Bozk už nie. Bozk bol príliš osobný. Pri bozku sa človek nedá pokladať len za fyzické telo. Pri bozku je ten niekto až príliš blízko.
Hneď na to mu chytila tvár do dlaní a pritiahla si ju k prsiam. Nie preto, že bola odvážna. Aspoň nie iba preto. Potrebovala najprv cítiť, že sa jej niekto dotýka. Nie cez displej, nie cez látku, nie cez opatrné podanie ruky na pol sekundy. Pritlačila si ho k sebe možno silnejšie, než chcela.
A keď sa nepohol, na okamih jej napadlo, že to pokazila. On však zatiaľ len zúrivo premýšľal…
Testovala ho? Týkal sa zákaz bozkávania iba bozkávania na ústa, alebo aj bozkávania na prsia? Prečo je všetko so ženami také komplikované?
Viktor fakt netušil, čo sa od neho očakáva. A tak radšej nerobil nič, len držal tvár zaborenú medzi jej prsníkmi.
Zhlboka sa nadýchol. Voňala skvelo. Káva, parfum i vôňa jej vlastného tela sa dokonale miešali do niečoho, z čoho sa mu na chvíľu zakrútila hlava.
Presne tak vonia žena, pomyslel si zasnene.
Katarína si ho ešte chvíľku pritískala k svojmu hrudníku, vychutnávajúc si ten pocit blízkosti iného tela. Potom od neho odstúpila a pokračovala v rozopínaní gombíkov na šatách.
Ruky sa jej triasli menej, než čakala. Vlastne ju to prekvapilo. Myslela si, že sa bude hanbiť. Že si v poslednej chvíli spomenie na prácu, na jeho meno v firemnom adresári, na všetko, čo je na tejto situácii úplne cez čiaru.
Že by mala dodržať odstup. Profesionálny. Pandemický.
Veď to je vlastne jedno, aký skurvený odstup… Nech idú s tými odstupmi všetci do piče! Chcem si len zašukať!
A tak, keď jej šaty skĺzli konečne na zem vedľa nôh, necítila žiadnu hanbu. Skôr úľavu. Ako keby zo seba nezhadzovala oblečenie, ale posledné zvyšky slušného správania, ktoré jej už mesiace aj tak bolo nanič.
Tak predsa tipoval správne! Nohavičky mala. Klasické, biele, žiadne čipkované. Ale mala, potešil sa Viktor, že aspoň v niečom mal správny odhad.
Urobila krok vedľa a jednou nohou odkopla šaty smerom ku vstavanej skrini, ktorá zaberala jednu celú stenu spálne.
Oukej, tak takto vzniká ten neporiadok, ktorý tu vládne, uškrnul sa.
Stála tam pred ním skoro nahá – ak teda nerátame nohavičky a ponožky. Odvážna, vzpriamená, ani trochu sa neskrývala. Akoby ho testovala, či sa konečne odváži spraviť ďalší krok.
Zdvihla bradu a pozrela sa na neho. Prsia sa jej oproti nemu ešte viac vypli, bradavky mala vztýčené. Bola tak blízko, tak lákavá, že sa neovládol a načiahol k nim ruku. No v poslednom momente sa zastavil, iba pár centimetrov od jej tela. Akoby si až teraz spomenul, že by sa jej nemal dotýkať bez povolenia.
„Rozhodol si sa transakciu stornovať?“ podpichla ho, no on už vedel, že len žartuje.
„To nie,“ ubezpečil ju. „Najprv však musíme vykonať dôkladný audit,“ pristúpil na jej hru.
„Tak?“ otočila sa k nemu chrbtom a vyšpúlila oproti nemu ritku. „Spokojný?“
„Myslím, že áno.“
Odzadu bola možno ešte príťažlivejšia – pevný zadok, úzky pás a jemná línia chrbta, ktorá sa strácala medzi lopatkami.
„A záver?“ znovu sa otočila tvárou k nemu a pozrela sa na neho zvedavo, akoby čakala verdikt v súťaži krásy.
„Neviem. Budeme to musieť preskúmať detailnejšie.“
Načiahol k nej ruky, no tentokrát si to už nerozmyslel. Chytil ju pevne za boky a pritiahol si ju k sebe bližšie – až tak tesne, že stála rozkročená nad jeho kolenom.
Dlane jej položil na prsia. Zovrel ich pevnejšie, než čakala. Nadýchla sa, akoby mu chcela niečo povedať, no napokon nepovedala nič. Telo ju predbehlo. Po chrbte jej prebehli zimomriavky, až sa jej zježili i tie malé chĺpky vzadu na krku.
Pod jeho rukami sa celá príjemne uvoľnila. Stála tam bez pohnutia a nechávala ho masírovať jej prsníky tak, ako to len muži majú radi – nedočkavo, žiadostivo, akoby sa ich nevedel nasýtiť.
A ona bola zatiaľ len nahnevaná sama na seba – z toho, ako veľmi jej ten obyčajný mužský dotyk chýbal.
„Si krásna,“ zašepkal na dôvažok, lebo mal pocit, že jej tú odpoveď dlžil. Aj keď nevyzeralo, že by o ňu stála.
Hneď na to jej vošiel rukou medzi stehná, až sa jej z toho podlomili kolená a dosadla na jeho dlaň. Aj cez nohavičky cítil, aká tam bola vlhká.
„Nekecaj,“ odbila ho stroho a uštedrila mu jemný úder do ramena.
Potom skočila na posteľ, ľahla si na chrbát, zdvihla zadok, pokývala bokmi a sama si stiahla dole nohavičky, ktoré vzápätí skončili odhodené na zemi pri šatách.
Ležala pred ním s nohami od seba, úplne nahá, vlhká a pripravená. Pod bruškom sa jej tiahla len tenká čiarka chĺpkov smerujúcich nadol ako šípka navádzajúca prípadných záujemcov. Napriek mesiacom karantény bolo vidieť, že sa o seba starala aj tam, kde ju nik nemal vidieť.
Naozaj ju nemal nik vidieť? prebehlo Viktorovi hlavou.
Netušil, že sa oholila práve dnes ráno. Nie preto, že by čakala návštevu muža. Robievala to vždy, keď potrebovala mať aspoň na chvíľu pocit, že je stále ženou. Keď si chcela pripomenúť, že ešte úplne nerezignovala. A možno aj v nádeji, že práve dnes to niekto ocení. Veď človek nikdy nevie.
„Chceš teda?“ spýtala sa nedočkavo.
„A-áno,“ zakoktal sa.
„Tak sa už neser a poď na to,“ zahriakla ho.
Vyskočil zo stoličky, chvatne si rozopol opasok, vyzliekol nohavice a pretiahol tričko cez hlavu. Keď k nej pristúpil, vrhla sa na neho a stiahla mu dole aj boxerky. Penis mu už hodnú chvíľu stál a tak to pre neho bolo vyslobodením.
„Tu máš,“ načiahla sa k nočnému stolíku a vytiahla z neho krabičku prezervatívov.
Chvejúcimi sa rukami jeden z nich vybral.
„Ukáž to sem,“ vytrhla mu ho nedočkavo z ruky. Zubami načala obal, roztrhla ho a prstami obratne vytiahla ten malý krúžok latexu.
„Môžem?“ usmiala sa.
Ani nečakala na odpoveď. Vzala mu penis do ruky, pevne ho zovrela a niekoľkými pohybmi ho priviedla až na hranicu, pri ktorej musel zadržať dych. Potom mu naň ten prezervatív nasadila – rýchlo a bez váhania, akoby to robievala úplne bežne.
„Si ok?“ spýtala sa ho, keď si všimla, ako zatína zuby.
„Hej, hej, okej,“ potvrdil.
Bol vlastne rád, že sa jej nespravil rovno do ruky, taký bol z nej nadržaný. Ani on to nerobil takto naživo už niekoľko mesiacov.
„Tak poď na mňa,“ znovu si ľahla na chrbát a roztiahla naširoko nohy.
Prešiel po štvornožky nad ňu, spustil sa nižšie na lakte, no vtom sa zastavil.
„Naozaj smiem?“ uisťoval sa. Tak trochu tomu stále nemohol uveriť, ako sa táto pracovná návšteva nečakane zvrhla.
„Hlupáčik,“ prevrátila očami.
Chytila mu penis do ruky, nasmerovala si ho priamo do svojej štrbinky medzi nohami a sama sa k nemu pritiahla. Keď sa spustil ešte o kúsok nižšie, vošiel do nej celý. Rýchlo, priamo, bez toho, aby si dopriali čo i len minútu navyše.
„Ach… konečne,“ vydýchla mu od úľavy do ucha. Presne toto bol ten pocit, po ktorom tak nekonečne túžila.
Chcem ťa tam úplne celého! Vlnila sa pod ním v snahe získať z neho čo najväčší kúsok len pre seba.
Ľahol si na ňu a až vtedy si uvedomil, akú má drobnú postavu. Prikryl ju svojím telom, až sa pod ním úplne stratila, hoci vôbec nebol žiadny obor.
Zdvihla nohy, ovinula mu ich okolo bokov a za jeho chrbtom prekrížila členky. To isté spravila aj s rukami – objala ho okolo ramien, pritiahla ešte viac k sebe a už ho viac nepustila.
Bola s ním v tesnom spojení. Začal sa v nej pohybovať – pomaly, opatrne, akoby ešte stále čakal, že ho zastaví, zatiaľ čo ona sa ho pevne držala a pritískala si ho k sebe.
Nechcela to pomaly. Nie teraz, nie dnes. Pomalosť by znamenala rozmýšľať, vnímať dotyky, sústrediť sa na to, kam má dať ruky a popritom hádam aj sledovať priebeh inštalácie na monitore. A tiež premýšľať, že toto sa veru nemá.
Naopak – chcela, aby bol pri nej tak blízko, že sa jej na chvíľu vypne hlava. Aby v nej jeho telo vyplnilo všetko to prázdno, ktoré sa v nej za tie mesiace nazbieralo.
„Rý-chlej-šie! Rý-chlej-šie! Ne-boj – sa! Poď – do – to-ho!“ povzbudzovala ho v rytme jeho prírazov.
Doteraz to od neho žiadna takto nechcela – všetky vždy chceli, aby šiel na to pomaly, jemne, s citom… No poslúchol. Pridal na sile aj rýchlosti. Jeho pohyby boli čoraz prudšie. A ona ho zakaždým pritiahla späť k sebe, akoby nechcela nechať medzi nimi ani centimeter priestoru. Vychádzala mu panvou naproti, nohami ho držala pri sebe a zakaždým ho vtiahla ešte hlbšie.
No potom sa stalo presne to, čoho sa obávala!
Čo obom zakázala.
Zrazu jej nestačilo, že je v nej. Nestačila jej jeho váha, jeho ruky, ani to, že sa ho drží tak pevne, až ju boleli prsty. Niečo v nej sa posunulo bližšie k nemu, úplne proti jej vôli. Chcela jeho ústa. Nie na krku. Nie na prsiach. Na svojich perách.
„Pobozkaj ma!“ vyhŕklo z nej.
Pobozkaj? Kde? Nemáme to zakázané? šrotilo Viktorovi v hlave.
Rozhodol sa teda pre kompromis – naklonil sa k jej krku a začal ju bozkávať do tej sexi jamky tesne za uchom, medzi jemné chĺpky, ktoré ešte ani neboli vlasmi. Zdalo sa, že jej je to príjemné, pretože vzdychla. Uľavilo sa mu.
„Pobozkaj ma poriadne!“ odtisla ho však okamžite od seba.
A keď sa zdvihol hore nad ňu, sama sa mu okamžite prisala k perám.
Bozkávali sa hladne a nešikovne, akoby obaja naraz zabudli na všetky pravidlá, ktoré pred chvíľou ešte poznali naspamäť. A pokračoval aj v nej – rovnako bezhlavo, rázne, až na doraz.
Stačilo pár sekúnd a telo jej vypovedalo poslušnosť. Vzdychala a kričala, chvela sa a on neprestával a neprestával.
Zaťala mu prsty do chrbta, nohami si ho pritiahla k sebe, celá sa napla, vzdych sa jej zlomil niekde v hrdle, prestala kričať aj dýchať, len sa pod ním triasla v krátkych, prudkých záchvevoch. Keď jej vzrušenie opadlo, ešte stále na nej ležal, zaborený celý v nej.
„Už si bol?“ spýtala sa úplne nevinne.
Pokrútil hlavou.
„Á-ha, oukej,“ dodala s pochopením. „Prepáč, chvíľku som bola mimo,“ zachichotala sa. „Ale chceš, že?“
Prikývol.
„Tak poď, teraz pomôžem ja tebe.“
Odtisla ho od seba, až z nej vyšiel úplne von. Potom mu zobrala penis do ruky a stiahla z neho prezervatív. Kľakol si nad ňu. Naozaj jej stačilo len pár pohybov rukou a bol hotový. Vyvrcholil jej na brucho a prsia, prudko, takmer okamžite. Tvári a vlasom sa vyhol, možno zo slušnosti, a možno aj preto, že aj v tejto chvíli v ňom zostal kúsok plachosti.
„Objímeš ma ešte?“ spýtala sa a načiahla k nemu ruky.
Sama počula, ako to znie. Nie ako ďalšia výzva. Skôr ako zúfalá prosba. A to ju zaskočilo viac než všetko predtým.
Nechcela na to myslieť.
Ešte pred chvíľou si z neho robila len žarty. Rozkazovala mu, čo má robiť a ako rýchlo. Využila jeho telo – ako živú erotickú pomôcku na vlastné uspokojenie, na upokojenie svojich divých myšlienok. A potom mala v pláne sa tváriť, že vlastne o nič nešlo…
Lenže teraz? Nerozumela sama sebe. Chcela totiž len jediné – aby sa od nej už nikdy nepohol preč.
Odmietnuť sa nedalo. Ľahol si vedľa nej, privinul si jej drobné telo do náručia. Prilepila sa nahými prsníkmi, bruškom, stehnami i lonom priamo na neho. Ani sa neutrela od jeho semena. Ležala na ňom a on ju držal, hladkal po chrbte, po krížoch, po zadku, pomaly a bez cieľa.
Presne tak, ako to predtým v žiadnom prípade nechcela.
Nežne.
A to bola tá najkrajšia časť ich milovania. Neuveriteľne im chýbal ten dotyk dvoch tiel. Obaja boli spotení a lepkaví, no držali sa pri sebe, akoby si tým vynahrádzali celé mesiace samoty.
„Prepáč,“ ozval sa nesmelo po chvíľke.
„Čo ti mám prepáčiť?“ spýtala sa udivene.
„To bozkávanie predsa,“ spresnil.
„To nerieš, dobre?“ odvetila mu trochu zahanbene, berúc vinu na seba. „Ale sľúb, že sa to už nebude opakovať,“ dodala prísne, pobozkala si konček prsta a priložila mu ho na pery.
„Sľubujem. Nechcel som robiť niečo, čo sa ti…“
„Tisíc – nula pre mňa,“ odvetila potichu s malým úsmevom na perách. „Prídeš aj nabudúce?“
„Keď si to želáš…“
„Hej, želám…“
„Ale aj ja mám jednu podmienku,“ dodal vážnym hlasom.
„Akú?“
„Keď skončíme, upraceš si izbu. Jasné?“ predniesol akože prísne.
„Jasné,“ súhlasila hneď. „Keď skončíme,“ zamrmlala.
Zahniezdila sa slastne na jeho nahom tele, pohladkala ho po hrudi, znovu sa pritiahla k jeho vlasom a privoňala si.
„Alebo vieš čo?“ nedalo jej to.
Zrazu jej prišla tá predstava smiešne naivná. Myslieť si, že môže svojmu telu dopriať ten pôžitok z dotyku s iným človekom a nechať pritom bokom všetko ostatné.
Bez bozkov. Bez nežnosti. Bez toho, aby sa v nej niečo pohlo aj inde než medzi stehnami.
„Mám taký pocit, že s týmto neskončíme nikdy,“ zdvihla k nemu hlavu a rukou mu siahla priamo na penis.
A potom, spokojná z toho, že jej začal v dlani opäť rásť, ho roztopašne pobozkala priamo na ústa.
