Tvrdý reset
Len čo sa za nimi zavreli dvere, priskočil k nej odzadu. Schmatol ju za vlasy, ktoré mala zopnuté látkovou scrunchie do jednoduchého konského chvosta, rýchlym pohybom si ich omotal okolo dlane a donútil ju tak zakloniť hlavu vzad.
„Čo robíš!?“ zjačala na neho.
Pritiahol si ju k sebe, rázne – držiac ju stále za vlasy.
„UŽ DOSŤ!“ zavrčal jej ostro do ucha. Hneď na to jej bez zábran vošiel rukou priamo medzi stehná, chytil cez legíny za šušku a stisol tak silno, až ju to zabolelo.
Normálne sa ho zľakla! Paralyzovaná strachom, zostala stáť uprostred vstupnej chodbičky ich bytu, neschopná slova, nieto ešte pohybu.
„PRESTAŇ UŽ TÁRAŤ A ASPOŇ CHVÍĽU MA POČÚVAJ! DOBRE!?“
Vystrašene prikývla.
„NIČ SA IM NESTANE. ZAŽIJÚ KOPEC ZÁBAVY A MY SI KONEČNE ODDÝCHNEME! A UŽIJEME! ROZUMIEŠ?“ pokračoval v ostrom tóne.
Od kedy ich odprevadili na vlak, materinská starostlivosť jej nedovolila sa od nich odpútať.
„NO VIDÍM, ŽE NAJPRV TI MUSÍME ZRESETOVAŤ HLAVU!“
Ich najlepšia dovolenka nebola ani pri mori, ani na horách. Bolo to doma – bez detí, ktoré sa im akoby zázrakom podarilo umiestniť do rovnakého tábora. Ó, vďaka vám, milí skauti! tešila sa na nadchádzajúce dni už niekoľko týždňov. No teraz, keď boli preč z domu, mala z toho výčitky svedomia.
Zbalila im všetko potrebné? Nebude im pod stanom zima? Budú si každý deň čistiť zuby? Neochorejú? Nebude im smutno? Čo keď sa im niečo zlé prihodí? strašili jej v hlave pochybovačné myšlienky.
Prstami nahmatal okraj jej trička, kúsok ho nadvihol dohora, aby jej vzápätí strčil ruku dovnútra legín, priamo do nohavičiek, až skončil prstami na jej nahej pičke, prostredníkom presne v strede.
„TERAZ … PÔJDEME … DO … SPÁLNE … A … TAM … SA … TO … POKÚSIME … VYRIEŠIŤ … A … BEZ … REČÍ … DOBRE!?“ hovoril k nej pomaly, zatiaľ čo ukazovákom rovnako pomaly prechádzal pomedzi vejáriky jej štrbinky.
Páčilo sa jej to. Musela sa oprieť o jeho hruď, inak by sa jej podlomili kolená a zviezla sa priamo pred ním na zem. V tom však vytiahol ruku von z gatiek a plesol ju cez legíny po zadku, na čo k jeho spokojnosti zjajkla. Hneď na to jej bolestivo zaryl prsty do pravej polky zadočka a poťažkal si ho, potešil sa dotykom. Už ani nemukla.
Mal ju prečítanú. Na nástupišti si aj trochu poplakala, zatiaľ čo on jej celý čas cez strojený úsmev dohováral: „Nerumázgaj, prosím ťa! Len sa usmievaj a mávaj! Lebo ak začnú revať aj oni, vrátia nám ich a nikam neodídu!“
Viedol ju bytom s rukami za chrbtom, držiac pevne za lakte. Dvere spálne na ňu zrazu pôsobili ako vstup do iného sveta – temného a tajomného. V poslednej chvíli sa mu chcela vyšmyknúť a zahnúť inam, no on jej to nedovolil. Násilím ju vtisol dnu a skôr, ako si jej oči zvykli na prítmie zatemnenej izby, otočil si ju k sebe a potom – prudko a hlavne úplne nečakane – do nej strčil! Plachtila vzduchom asi meter, kým pristála v perinách, až jej vyhodilo nohy dohora. Na moment sa tak zľakla, netušiac čo jej za ňou a kam vlastne dopadne, až spontánne zvýskla.
Bolo jej jasné, že nemal v pláne žiadne zdvorilosti, laškovné pohľady, či sladké rečičky. Dnes ju nečakala žiadna vanilka. Chystal sa jej, tak ako sľúbil, zresetovať hlavu. Zbaviť ju stresu. Nepokojných i nespokojných myšlienok. A vlastne – všetkých myšlienok. Išiel si vziať, čo mu vždy patrilo. Ona celá.
Chytil ju pod kolenami, násilným pohybom otočil na brucho a hneď na to drsne potiahol za nohy do stredu postele.
„Ale…“ inštinktívne sa chcela zdvihnúť na lakte, no on si pohotovo kľakol vedľa nej, položil jej ruku medzi lopatky a zatlačil ju späť do matraca.
„TICHO TAM! OSTAŇ LEŽAŤ A ANI SA NEHNI!“
V rannom zhone nebolo času na veľké úpravy zovňajška – veď bola rada, že vôbec stihla vychystať obe decká a ich batohy, nieto ešte seba. A tak tam na peróne stála odetá len v jednoduchom tričku s dlhým rukávom bledomodrej farby, čiernych legínach a bielych teniskách s členkovými ponožkami. Pod tým všetkým iba športová podprsenka a obyčajné čierne tangáče. Každopádne, so svojím mierne rozcuchaným výzorom nijako nevyčnievala z radu vystresovaných mamičiek.
Tričkom sa vôbec nerozptyľoval. Zachytil okraj legín a jedným ťahom jej ich zroloval dole pod zadok. Aj keď mali pred sebou celý týždeň, hneď pochopila, že nemieni strácať ani o sekundu viac, než bolo nevyhnutné. Napriek tomu ju prekvapila rýchlosť tejto akcie. Ani sa nestihla spamätať a na jej nahý zadoček dopadli, v rýchlom slede za sebou, prvé tri údery!
Vykríkla. Ruka jej automaticky vystrelila dozadu, aby si dlaňou otočenou nahor chránila riťku. Bleskovo po nej vyštartoval, chytil ju za zápästie a pritlačil na kríže. Ďalšie rany nasledovali na opačnú polovicu zadočka hneď vzápätí. Opäť vykríkla, tentokrát už tlmene do otvorenej dlane, ktorou sa snažila zapchať sama sebe ústa, zatiaľ čo sa jej druhá ruka pokúšala uvoľniť zo zovretia.
„RUKY PRED SEBA! HNEĎ!“ nepáčilo sa mu, že s ňou musí takto zápasiť.
Trochu neochotne, ale poslúchla. Presne vedela, čo od nej očakáva. Natiahla paže kam len dočiahla a do dlaní zovrela zhúžvanú posteľnú plachtu. Už si viac nemohla brániť zadoček. Ani zakrývať ústa.
Znovu ju začal cápať po zadku; údery rukou padali v rýchlom slede za sebou. Na riťke sa jej objavili prvé červené fľaky. No červenej nikdy nie je dosť, hlavne nie na zadočku. A tak, ďalšia a ďalšia a ďalšia rana si dali za cieľ to adekvátne napraviť. Ona len ticho kvílila do posteľnej prikrývky, snažiac sa nepútať neželanú pozornosť.
„LEN KRIČ,“ povzbudzoval ju. „DNES ŤA NIK POČUŤ NEBUDE!“
Podvolila sa. Mal pravdu. Mohla si to dovoliť. Decká boli preč z domu, najbližší susedia rovnako na dovolenke… A tak začala kričať – pri každom údere – naozajstne, nahlas, z plného hrdla.
Uľavilo sa jej. Krik jej dával silu zvládnuť príkorie a odpútaval myšlienky od jej boľavého zadočka, na ktorom ju stále trestal pravačkou. A on si veru dával záležať! Bil ju po holej, bez prestávky, až sebou začala mykať a kopať nohami.
„KRIČ KOĽKO CHCEŠ, NO ZOSTAŇ NA MIESTE!“ uchopil ju za zátylok a pevne držal, až kým sa opäť neupokojila, nedovoliac jej zmeniť polohu.
Dnes nikto nepočítal. Ani to nebolo nutné. O počty vôbec nešlo. Ďalšie a ďalšie rany jej znovu a znovu dopadali na polky zadočka, aby jej tam maľovali nové a nové odtlačky. Do očí jej vyhŕkli slzy. Čím väčší počet rán dopadlo na jej riťku, čím viac ju mala červenú, čím viac ju každý úder pálil…
Prepadla v nekontrolovateľný plač. Slzy jej tiekli po lícach do posteľnej obliečky, smoklila a vzlykala. No on neprestával. Plieskal ju bezcitne po holom zadku i zadnej strane stehien stále silnejšie a silnejšie, až sa stopy po jednotlivých úderoch spojili dokopy a zadok i stehná mala jednoliatej červenej farby.
…tým viac bola mimo realitu svojich myšlienok. Všetok stres, neistota a chaos, ktorý sa jej ako malé tornádo doteraz točilo v hlave, ustúpili niekam do preč, kde ich nevidela, ani o nich nepočula a už vôbec na ne nemohla myslieť. Bol tam len on a jej červený zadok, na ktorom ju každý ďalší úder štípal a pálil, aby jej zakaždým navrátil myšlienky na tu a teraz. Nik iný. Ani ona sama.
V tom náhle prestal! Pravou rukou ju chytil za vlasy, potiahol dozadu a prinútil ju tak nadvihnúť hlavu z postele. Automaticky otvorila ústa a on skôr, ako sa stihla spamätať, napchal jej do nich prsty druhej ruky. Vôbec sa jej to nepáčilo, napínalo ju z toho, no on si ju pevne pridržal za vlasy a prstami zastrčenými najviac hlboko ako to šlo jej šmátral v puse, po vnútorných lícach i okolo jazyka.
„NOHY OD SEBA! VIAC! EŠTE VIAC!“
Vložil jej ruku odzadu medzi stehná, tangáče odtiahol kúsok nabok a bez okolkov nasmeroval naslinený prostredník priamo do jej pičky. Napriek tomu, alebo skôr vďaka tomu, čo s ňou doteraz vyvádzal, ju mala úplne mokrú. A vôbec nekládla odpor. Od prekvapenia zhíkla, prehla sa v chrbte, nadvihla sa hore na lakte. Využil to, chytil ju znovu za vlasy a prinútil ju odtlačiť sa rukami nahor a ešte viac sa zakloniť vzad.
„POĎ NA TO, TERAZ JE TVOJ ČAS,“ povzbudzoval ju.
Začal tým prstom pohybovať hore a dole, v pravidelnom rytme, hlboko v jej pičke, bez toho aby s ním vychádzal von. A ona po chvíli naozaj prevzala jeho rytmus, krútila zadočkom, pritláčala mu ruku panvou do matraca pod sebou. Cítil, ako jej celá pička pulzuje a spomedzi nôh vyteká nektár, ktorý končí vsiaknutý v tenkej látke tangáčov i v posteľnej plachte.
„Prosím! Prosím! Prosím!“ opakovala stále dookola.
Pustil jej vlasy, aby sa vysilená zviezla späť na brucho. Hneď na to dopadla na jej rozpálenú riťku ďalšia rana. A potom ďalšia a ďalšia a ďalšia… Celá sa triasla a kňučala ako ranené zviera, no on napriek tomu neprestával s trestaním jej zadočka a popritom ju stále prstoval, až jej zadoček nadskakoval do rytmu úderov. Už to viac nevydržala – ruky, ktoré doteraz poctivo držala pred sebou, stiahla vzad, snažiac sa chrániť svoje boľavé pozadie.
Skoncoval s výpraskom, strhol z nej tangáče, násilím jej znovu roztiahol nohy široko od seba a ľahol si odzadu na ňu, na jej červený zadok. V rovnakom okamihu, ako ju pritlačil celou svojou váhou do postele, zaboril do jej zadočka – priamo do jej zadnej dierky – aj svoj penis!
Nečakala to. Od prekvapenia i od bolesti vykríkla; stiahla okolo neho zvierač. No už bolo neskoro, už bol hlboko vo vnútri jej riťky. Kolenami jej stále rozťahoval stehná od seba a nedovolil jej opustiť pozíciu. Pod jeho váhou sa nemohla ani hnúť a tak len kričala a kopala nohami vzad. No on neprestával, prirážal do jej análiku – odzadu, tvrdo, násilne.
Znovu ju chytil za vlasy a razantne za ne potiahol, až musela zaklonila hlavu nahor. Vzápätí na to ju objal ramenom popod krk. Keď potom pritiahol ruku k sebe a zovrel ju ako do zveráka, zostal jej len minimum priestoru na dýchanie. Prestala kričať, lapala po dychu, snažiac sa odtiahnuť jeho rameno od seba, prstami kŕčovito zaborenými do jeho paže, až mu tam nechtami vyryla niekoľko malých pol-oblúčikov.
Bolo to také živočíšne! Cítila sa ako zvieratko chytené do pazúrov dravca, ktoré sa môže len mykať a krútiť, no napriek tomu je mu jasné, že predátorovi neunikne. Chcela niekam utiecť, metala so sebou, cítila sa bezmocná, zradená, frustrovaná, zahanbená. A ten sex priamo do zadočka? Bol pre ňu vrcholom poníženia! To mu nestojím ani za to, aby ma pomiloval „normálne“?
No on jej nedával žiadnu šancu. Bol celý v nej, v jej ritnej dierke, aspoň tak sa jej zdalo. Držal ju priklincovanú do matraca ako práve ulovenú korisť. Myseľ mala totálne vygumovanú, úplne oprostenú od akýchkoľvek myšlienok. Nastúpil v nej ten najprimitívnejší obranný mechanizmus – Bojuj a uteč! Zúrivo sa snažila vymaniť z jeho zovretia, kopala a trepala sebou, dokonca sa ho snažila uhryznúť; mysliac si, že jej chce ublížiť.
Ani sama nevedela ako, no ten urputný boj o holý život ju napokon priviedol do posledného štádia rozkoše. Dokonale jej vyplo hlavu. Prestala s ním zápasiť a celá sa mu oddala. Telom jej prechádzala jedna mohutná vlna rozkoše za druhou, až sa jej orgazmické kŕče po chvíli zmenili na nekontrolovateľné chvenie a výkriky prešli do nekontrolovateľného plaču, ktorý nebola schopná zastaviť.
Bola na neho naštvaná, cítila sa tak ponížená, no napriek tomu nechcela, aby prestal. Rozložil ju na tisíc kúskov, ktoré teraz nemal kto poskladať dokopy. Vzlykala a do toho sa jej celé telo triaslo a nadhadzovalo v opakujúcich sa záchvevoch vyvrcholenia, zatiaľ čo on ju stále pevne držal a neprestával sa tlačiť do jej zadočka.
Potom si ľahol vedľa nej, zabalil do prikrývky, pritiahol si ju k sebe, zavinul do náručia. A len ju pevne držal a snažil sa ju utíšiť, až kým s ním neprestala bojovať. Držal ju, až kým sa neprestala triasť; kým neprestala vzlykať; kým sa neupokojila; kým sa neprebrala z delíria.
„Už je dobre, neboj sa, to bude v poriadku,“ opakoval jej. „Milujem ťa, láska! Nechcel som ti ublížiť.“
Potom ju ešte dlhý čas hladkal, bozkával, hral sa s jej vlasmi, škrabkal po chrbte a hlavne chlácholil, až kým mu totálne vyčerpaná nezaspala v náručí.
„Ďakujem,“ usmiala sa na neho, ešte stále rozospatá. Adrenalín z nej pomaly vyprchal a šlofík po tak intenzívnom sexe bola vždy tá najlepšia vec, ktorú jej mohol dopriať.
„Za čo?“
„Že presne vieš, kedy sa potrebujem vyrevať,“ pritúlila sa k nemu. „A hlavne, že sa to nebojíš zariadiť,“ dodala až zasnene.
„Nuž, za málo,“ usmial sa na ňu láskavo. „A peknú dovolenku nám prajem!“ dodal ešte a pobozkal ju do vlasov.
