Divoká karta
„Už ma to fakt nebaví!“
Pokúsil sa odhrnúť záves na skúšobnej kabíne a nazrieť dnu, no ona mu v tom prudkým trhnutím látky zabránila.
„Počkaj! Nevidíš, že som práve vyzlečená!?“
„Ako to mám vidieť, keď stojím vonku? Koľko ešte?“
„Kokso! Ja neviem! Prečo sa furt pýtaš?“
„Lebo ma to nebaví!?“
„Si nevieš nájsť nejakú inú zábavku? Nechceš si aj ty niečo pozrieť? Alebo mi aspoň poradiť?“
„Nie, nechcem! Už sme prešli asi tridsať obchodov, tak si už niečo kúp a pome sa niekam najesť, alebo čo…“
„Ty sa o mňa vôbec nezaujímaš! Nemám čo na seba, tak potrebujem pokukať, čo kde majú…“
87-krát vytiahol mobil, odomkol displej, prešiel notifikácie… Baterka ukazovala 17%. „Dofrasa!“ zašomral a odložil ho späť do vrecka.
„Si ešte tu?“ ozvalo sa spoza závesu o malú chvíľku.
„Prečo? Kam by som asi tak šiel?“
Vystrčila von blonďavú hlávku, cez malú škáru medzi závesom a stenou kabínky, a usmiala sa na neho. Neváhal a ukradol si z jej pier jeden bozk.
„Zapol by si mi zips na šatách?“
„Keď ma tak pekne prosíš…“ poznamenal ironicky; a napriek tomu, že žiadne prosím od nej nezaznelo, pretiahol sa decentne dnu do kabínky.
„Čo treba?“
„Vzadu na chrbte je malý zips, tak mi ho zapni, PROSÍM!“ zdôraznila to slovo „prosím“.
Stál tesne za ňou v malej prezliekacej kabínke. Na lavičke pod veľkým zrkadlom bola kopa rozhádzaného oblečenia, aj od predchádzajúcich zákazníčok, ktorú brigádničky ešte nestihli odpratať. Ona mala oblečené letné šaty modrej farby, s kvetovaný vzorom, siahajúce tesne nad kolená, bez rukávov, len s tenkými ramienkami a primerane pôsobivým výstrihom.
„Tento? Takto?“
„Hej. Čo na ne hovoríš?“
„Môžu byť…“
„Ako tebe je všetko jedno!? Na všetko povieš len – Môže byť?“ napodobnila jeho znudený hlas.
„Nie, na všetko nie. Ale tieto môžu byť…“
„A páčim sa ti v nich aspoň trošíčku?“
Zľahka odstúpila, koľko to len úzky priestor dovolil a spokojne sledovala svoj odraz v troch zrkadlách, ktorými bola kabínka vybavená – jednom hlavnom a dvoch bočných. Jej sa veru páčia!
„Jasné miláčik, si v nich hotová sexica!“ drukoval jej on v nádeji, že si už konečne niečo vyberie a poberú sa odtiaľto rýchlo preč.
Jedine, žeby…
„A, ehm, počuj…“ pokračoval trochu nesmelo, pričom zmenil svoj hlas na šepot, akoby ich niekto z vedľajšej kabínky odpočúval.
„No?“ spýtala sa ho nezaujato, donekonečna sa pretŕčajúc v nových šatách pred zrkadlom.
„Čo keby si…“ stále váhal, či jej to má vôbec hovoriť.
„Hm?“
„Nooo, čo keby sme to…“
„Čo keby sme čo?“ spozornela a naveľa odpútala svoj zrak od šiat smerom k nemu.
„No, čo keby sme tu akože…“ nesmelo zo seba súkal neurčité vety, až si musel pomôcť malým pohybom.
„Ti šibe!? Tu?“ konečne pochopila a vďaka tomu prešla tiež do šepkania.
„No… Bude sranda…“
„Na to zabudni! Ani náhodou!“
„Prečo? Videl som to vo filme…“
„To určite! Ani mi nehovor, v akom prasáckom filme to zas bolo!“
„Tak nemusíme spolu, mohla by si len ty…“
„Ako čo? Rukou?“
„Nie, ústami…“
“A čo keď nás niekto uvidí!?”
“Neboj. Bude to fakt rýchle, nebudem zdržovať…”
Váhala, stále váhala, zaseknutá uprostred nezbedných myšlienok. Na jednej strane by to bola naozaj sranda, na strane druhej vyhodnotila riziko prezradenia ako príliš veľké. A najmä tá hanba potom! Nie, do tohto ona veru nejde!
„Neviem, mne sa to…”
„Divoká karta!“ skočil jej zrazu do reči.
„Čo?”
„Chcem použiť divokú kartu!”
„Už žiadnu nemáš!“
„Ale mám! Mám predsa ešte jednu! A divoká karta znamená, že mi musíš splniť AKÉKOĽVEK želanie!“
„Akékoľvek nie!“ hádali sa, avšak stále len šeptom.
„Oukey, akékoľvek nie, ale vieš predsa, aké sú pravidlá? Iba také, ktoré je splniteľné, nie je tomu druhému totálne proti srsti a nevystavuje nikoho nebezpečenstvu. A to je presne toto!“ vysypal zo seba víťazoslávne dohodnutú definíciu divokých kariet – malých odmien, ktoré si navzájom sľubovali ako protislužbu, ak jeden druhému splnil nejakú láskavosť. A on mal práve jednu ešte v zálohe.
„Keď ja neviem…“
„Divoká karta je divoká karta,“ namietal.
“Skip!” vykríkla, aj keď stále len pošepky, ona.
“Skip na divokú kartu neplatí!” namietal on.
„Ale platí…“ chcela mu znovu odporovať, no on sa k nej nahol a prisal sa perami na jej ústa.
Chvíľu sa zdalo, že mieni odporovať aj samotnému bozkávaniu v prezliekacej kabínke, no po pár sekundách sa už vášnivo jazýčkovali.
„Hačkaj si sem!“ prikázal jej vzápätí, zhodil tú hromadu oblečenia na zem, chytil ju za plecia a prinútil ju sadnúť si na lavičku priamo pred neho.
Vyčítavo pozrela smerom hore v poslednom prosíku, pohybom pier naznačila niečo ako „ťa zabijem“, no nakoniec predsa len poslúchla.
Vedela, čo sa od nej očakáva. Predsa len tie filmy pre dospelých občas pozerala aj ona.
Opatrne mu rozopla opasok na nohaviciach, potom aj gombík a zips, a spustila mu ich nižšie pod bedrá. Potom zastrčila dva prsty pod okraj boxeriek a rovnako aj tie stiahla trochu nižšie. Nie príliš, len toľko, aby priamo oproti nej vyskočil jeho už napoly stuhnutý kamarát. Stačilo pár pohybov rukou hore a dole a stál mu tvrdý ako kolík v plote.
„Ústami!“ zavrčal po nej.
Vzdychla, prevrátila oči, no napriek tomuto malému prejavu nesúhlasu, zobrala si ho do úst.
„Keď chceš ústami, budeš mať ústami!“ povedala si v duchu a hneď aj zapojila všetky známe finty, o ktorých vedela, že na neho zaberajú. Nemali veľa času, ktokoľvek si mohol kedykoľvek všimnúť, aké neplechy tu vyvádzajú!
Jemným podtlakom si ho pridržiavala pevne v puse, jazykom mu prechádzala po žaludi a najmä po tej hebkej časti na jeho hlavičke, kde sa k nemu napája predkožka; zatiaľ čo mu ho stále pevne zvierala prstami oboch rúk a neúnavne masírovala pohybom dopredu a dozadu.
Keď zdvihol hlavu, vo všetkých troch zrkadlách uvidel ten úžasný obraz – seba, ako tam stojí so spustenými nohavicami, prehnutý v páse oproti nej a jej blonďavú hrivu, skláňajúcu sa do jeho rozkroku. A keď jej odhrnul pramienok vlasov z tváre, bočné zrkadlo mu odhalilo aj dokonalý pohľad na jej ústa, ktoré tak zanietene pracovali na jeho penise.
Už len ten pohľad mu stačil na to, aby bol za pár sekúnd na pokraji veľkého finále.
„Už budem! Už budem! Už!“ opakoval stále dookola, pretože takú mali dohodu. Skoro nikdy to nechcela priamo do úst a tak mal za úlohu hlásiť TO vždy a hlavne dostatočne VOPRED.
No ona? Tentokrát akoby ho ani nevnímala a napriek dôrazným varovaniam pokračovala ďalej. Dokonca sa skôr zdalo, že jej hra na flautu nabrala na intenzite! Popravde ani nechápal, čo s tým chce vlastne dokázať, pretože prehĺtanie jej vôbec nešlo. Bude to niekde vypľúvať? Má po ruke papierovú vreckovku?
Keď v tom momente… Dostal ďalší geniálny nápad!
„Počkaj!“ v poslednej sekunde ju odtisol a vyšmykol sa von. „Postav sa ešte!“
Nechápavo na neho pozrela, no poslúchla a postavila sa tesne oproti nemu. Nadvihol jej okraj šiat, ktoré mali na spodnom leme ešte stále pripevnený bezpečnostný tag, a vyhrnul jej ich až hore pod pazuchy.
„Pridrž si ich!“ šepol na ňu.
Akonáhle tak urobila, nahmatal jej vpredu pod bruškom lem nohavičiek a potiahol ich asi desať centimetrov nižšie. Nestiahol ich úplne dole – len toľko, aby sa do nich, priamo medzi jej stehná, zmestil jeho penis.
Pritlačil sa tesne k nej, jednou rukou ju objal okolo bokov, druhou si ho pridržal na vstupe do jej štrbinky. No dnu sa vôbec nechystal! Spravil len pár rýchlych pohybov rukou a už do jej nohavičiek striekal svoju bielu tekutinu, v niekoľkých prudkých dávkach.
„Uh, uh, uh, …“ snažil sa tlmiť prejavy orgazmu, zvierajúc svoj penis v ruke, nasmerovaný kdesi medzi jej stehná, až ju pritom natlačil chrbtom na stenu kabínky.
To, čo z neho vystreklo von a skončilo v strede jej nohavičiek, sa teraz pomaly vpíjalo do ich zdvojenej bavlnenej látky – presne na tom mieste, ktoré sa zvykli dotýkať jej pičky.
„To ako vážne!?“ zhrozila sa, keď na svojej kundičke, i vnútornej strane stehna, zacítila vlhké teplo a konečne pochopila, čo vykonal.
No on sa len usmial od ucha k uchu, prisal sa opäť perami na tie jej a skôr ako sa stihla spamätať, mala tie gaťky opäť na svojom mieste, nalepené vlhkou stranou na sebe, aby ich tam vzápätí ešte poriadne popritláčal dlaňou.
„Prestaň! Si debil? To mám teraz chodiť takto!?“ odstrčila ho od seba, naštvane si v zrkadle obzerajúc predok nohavičiek, na ktorých sa postupne zjavoval veľký, mokrý fľak.
„Ako chceš, zlatko. Ako chceš… Spokojne môžeme zbehnúť ešte pár obchodov, vôbec mi to neprekáža,“ vysmieval sa jej škodoradostne.
Dobre vedel, že bude z toho poriadne naštvaná. No napriek tomu bol presvedčený, že si takúto lekciu zaslúžila! Ale teda i dúfal, že keď ju prejde prvotná zlosť, ešte sa tomu aj spolu zasmejú.
Bola to predsa jeho divoká karta a mohol ju použiť ako len chcel. 😊
